Diskusia o eutanázii
- Podrobnosti
- Uverejnené: štvrtok, 26. november 2015, 14:54
- Prečítané: 18446x
Moja prezentácia vyzerala nasledovne:
Život človeka je v ľudských dejinách považovaný za niečo posvätné. Náboženstvá vidia život iba ako niečo, čo nám bolo prepožičané a nie ako náš majetok. Židovsko-kresťanská tradícia dokonca nepovažuje ani telo za majetok človeka. Človek si uvedomuje, že existuje posmrtná zodpovednosť a človek sa smrťou neblíži ku koncu, ale k naplneniu. Viera vo večný život je integrálnou súčasťou ľudských dejín. Osobitne zaujímavé môže byť, že vlastne ani neexistuje definícia života, nevieme čo je život. Klasická definícia hovorí, že vivere est viventibus esse , čiže žiť - je byť živý. Zjavne teda hovoríme o niečom, čo ani nemôžeme pochopiť naším rozumom. Samotné morálne dedičstvo zhrnuté v Desatoro Božích prikázaní, jasne hovorí – nezabiješ! Žiadna kresťanská morálka však nehovorí, že máme milovať bolesť. Kto miluje bolesť kvôli nej samej, je blázon. Bolesť sa nevyhľadáva, proti bolesti sa bojuje! Rovnako je však pravda, že bolesť a ťažkosti sú, žiaľ, súčasťou našej pozemskej existencie. Ku koncu ľudského života sa vyskytujú ešte častejšie ako v jeho priebehu. Smrť v nás vyvoláva obavu, aj keď nám Kristus hovorí, že sa nemusíme báť, že máme byť na ňu iba pripravení! Samotná ľudská skúsenosť nám potvrdzuje kresťanskú náuku, že v bolesti sa dá zdokonaliť. Mnoho ľudí si práve ku koncu života a na nemocničnom lôžku dokázalo jasne určiť životné priority a do svojho života prijať najvyššie ľudské hodnoty ako je odpustenie, pokora, či láska.
Súčasným väčšinovým svetonázorom je však v západnej kultúre materialistický (sekulárny) humanizmus. Podľa jeho názorov neexistuje absolútna pravda a je prípustné všetko, čo neobmedzuje práva ostatných ľudí. Ľudský život má podľa tohto svetonázoru hodnotu iba dovtedy, kým ponúka slasť a zábavu. Ak toho nie je viac schopný „nie je dôvod na život“. Katolícka vierouka však ide k samej podstate človeka a hovorí aj o jeho duši, nie len o jeho tele. Najväčšiu radosť a slasť človek prežíva v duchovných sférach. Čo teda hovorí táto morálka o starých, zomierajúcich a ťažko chorých ľuďoch? Je pravda, že nemôžem siahnuť na život, ale nie som ani povinný „za každú cenu“ udržiavať pri živote. Máme právo umožniť prirodzený priebeh zomierania. Mám povinnosť použiť všetky tzv. riadne prostriedky na uzdravenie a starostlivosť o chorého, ale nie som povinný použiť tzv. mimoriadne prostriedky (náročný lekársky zákrok či veľmi drahé lieky). Už Pápež Pius XII sa v r. 1958 vyjadril, že je povolené používať prostriedky na tlmenie bolesti, aj keď ich následkom bude riziko skrátenia života zomierajúceho, za predpokladu, že našim úmyslom nikdy nie je ho zabiť. Samotná pápežská encyklika Jána Pavla II Evangelium Vitae (1995) uvádza, že: „agresívna liečba, strach z ktorej je jeden z argumentov v prospech eutanázie, vôbec nie je morálnou povinnosťou“. Treba rozlišovať medzi eutanáziou a rozhodnutím zrieknuť sa takzvanej úpornej terapie, to jest istých lekárskych zásahov, ktoré prestali byť primerané reálnej situácii chorého, lebo už nie sú úmerné výsledkom, aké možno očakávať, alebo sú aj príliš zaťažujúce pre samého chorého a pre jeho rodinu. V takýchto situáciách, keď je smrť blízka a neodvratná, je možné v zhode so svedomím zriecť sa zákrokov, ktorými by sa dosiahlo len dočasné a bolestné predĺženie života, nemá sa však prerušovať normálna terapia, aká sa v podobných prípadoch vyžaduje (teda vyživovanie a hydratácia).
