Jeden z nemenných princípov Kristovho učenia a katolíckej viery je nerozlučiteľnosť manželstva. Téme rozvedených a znovu zosobášených katolíkov sa Správa venuje v článkoch 84-86. Táto časť Správy začína pozvaním „viac integrovať týchto veriacich do kresťanských komunít“, zároveň však v tej istej vete varuje pred „spôsobením pohoršenia“. Je pravda, že text explicitne nehovorí o možnosti udeľovania sviatostí týmto veriacim, ale, vďaka ich ešte lepšiemu začleneniu do kresťanskej komunity cez iné aktivity, im ponúka „radostnú a plodnú skúsenosť“. Synoda v nich jasne spoznáva našich bratov a sestry, ktorí majú svoje vlastné charizmy. Veľmi šťastným sa mi zdá pripomenutie výroku sv. Jána Pavla II, že „pastieri majú z lásky k pravde rozlišovať medzi jednotlivými situáciami“. Je zjavný rozdiel medzi tými, ktorí zapríčinili rozvod a tými, ktorí sú jeho obeťou, alebo medzi tými, ktorí sa z neho tešia a tými ktorí kvôli nemu plačú. V článku 85. je explicitne citovaný text Katechizmu čl. 1735, že „pričítateľnosť nejakého činu a zodpovednosť zaň sa môžu kvôli rôznym faktorom znížiť, ba aj zrušiť.“ Citácie z exhortácie Familiaris consortio nádherne ukazujú aký prorocký text to je už od r. 1981. Rozvedení a opäť zosobášení „sa nesmú cítiť byť exkomunikovaní, uvádza čl. 84 Správy, ale majú žiť a dozrievať ako živé údy Cirkvi“. Tá istá časť textu pozýva „rozlíšiť, ktoré rôzne formy vylúčenia týchto veriacich v oblasti liturgickej, pastoračnej, formačnej a inštitucionálnej by mohli byť prekonané“. Ich integrácia do kresťanského spoločenstva sa má vyjadriť v rôznych službách Cirkvi aj kvôli ich deťom, ktoré „musia byť považované za najdôležitejšie“. Ak teda došlo k posunu, tak potom je to v zmysle jasnejšej a zrozumiteľnejšej formulácie učenia, ktoré pravidelne zaznieva už od II. Vatikánskeho koncilu a ešte väčšiemu priblíženiu sa k rozvedeným a znova zosobášeným katolíkom.  

 
4. Pastorálne rozlišovanie jednotlivých konkrétnych prípadov teda bude na miestnom biskupovi alebo kňazovi? 

Vzhľadom na to, že sa Správa explicitne nevyjadrila o možnosti pristupovať k sviatostiam (ak by to umožnila, bola by na mieste otázka, do akej miery by tak Cirkev legitimizovala samotný rozvod), nevidím žiadnu situáciu v ktorej by nebol kompetentný vykonať pastorálne rozlišovanie miestny kňaz. Citlivé vypočutie, pochopenie a sprevádzanie takéhoto veriaceho umožní kňazovi zistiť, kde je jeho miesto v kresťanskej komunite. Tak sa dá určiť, čo môže urobiť farnosť pre neho a čím môže byť pre farnosť prínosom on. Rozvedení a znovu zosobášení veriaci musia vidieť a cítiť starostlivosť a lásku ich spoluveriacich. Dnešný cirkevný slovník pozýva k „odvážnym rozhodnutiam“, - bez popretia pravdy.  Iná situácia však nastane, ak zosobášený veriaci má v úmysle začať proces na vyhlásenie neplatnosti svojho manželstva. V tom prípade patrí kompetencia miestnemu biskupovi. Táto normatíva bola prijatá už v septembri dvoma motu proprio  Mitis Iudex Dominus Iesus a Mitis et Misericors Iesus. Následne bolo v Záverečnej správe Synody v čl. 82 spomenuté, že áno, proces pre vyhlásenie neplatnosti uzavretia manželstva sa právne zjednodušil, ale odhodlanie chrániť krásu a nerozlučiteľnosť manželstva ako takého, ostalo nedotknuté.   

5. Nemecké médiá kritizujú správu, že obišla tému prístupu k homosexuálne orientovaným ľuďom. Išla táto téma na synode do stratena? 

 
Nie, nešla. Ak niekto kritizuje Synodu, že túto otázku obišla, tak pravdepodobne iba pre to, že sa jej uzávery nezhodujú s jeho predstavami. Téme týkajúcej sa homosexuálne orientovaných osôb sa Synoda venovala veľmi jasne a explicitne. Text Správy vo svojom čl. 76 prináša dobrú zvesť aj pre tieto osoby. Jasne odsudzuje „všetky náznaky nespravodlivej diskriminácie“ týchto osôb. Pokračuje výzvou k „osobitnej pozornosti a sprevádzaniu rodín“, v ktorých žijú osoby s homosexuálnymi sklonmi. Stále tak platí základný a nemenný postoj Cirkvi, že muži a ženy s homosexuálnymi sklonmi majú byť prijímaní „s úctou, so súcitom a s jemnocitom.“ Synoda o rodine však z lásky k pravde zároveň pripomína, že „neexistuje nijaký dôvod na prirovnávanie alebo na vytváranie analógií, ani len vzdialených, pokiaľ ide o homosexuálne zväzky a Boží zámer s manželstvom a rodinou.“ Správa sa tým odvoláva na oficiálny cirkevný dokument  Úvahy o návrhoch na právne uznanie zväzkov medzi homosexuálnymi osobami čl. 4. 

Synoda zároveň považuje v „každom prípade za neprijateľné aby boli miestne Cirkvi v tejto otázke vystavované tlakom. Zároveň synoda považuje za neprijateľné, aby medzinárodné organizácie podmieňovali ich finančnú pomoc chudobným krajinám prijatím zákonov, ktoré by umožňovali „manželstvo“ medzi osobami toho istého pohlavia. 

 
6. Niektorí tvrdia, že pri tejto synode nešlo ani tak o výsledok ako o tú cestu, ktorú si museli biskupi za tie tri týždne prejsť. Teda, že pápež dal priestor pre vyzretý kultivovaný dialóg rôznych teologických prístupov v Cirkvi. Vnímate to tiež takto, alebo máte skôr pocit ako niektorí konzervatívni kritici, že sa diskusia vymkla z rámcov vierouky? 

Vcelku sa dá súhlasiť s tvrdením, že obohatením boli nielen posledné tri týždne jednaní a rokovaní viac ako 300 delegátov synody, ale aj uplynulé mesiace. Cirkev sa jasne a odvážne postavila aj k bolestivým situáciám, ktoré inštitút manželstva a rodiny sprevádzajú. Žiadna iná cirkev či organizácia na svete si v posledných dvoch rokoch nedala toľko námahy, aby tak hlboko uvažovala o hodnote rodiny. Čo sa týka kompetencií samotnej synody, tak v kán. 343 cirkevného kódexu sa explicitne zdôrazňuje, že sa jedná o kompetencie výlučne konzultačné. Právo urobiť akékoľvek rozhodnutie naďalej ostáva exkluzívne pápežovi. Dá sa očakávať, že Sv. otec, opierajúc sa o závery synody, vydá exhortáciu. Taktiež nepovažujem za veľmi šťastné používať pri hodnotení vieroučných cirkevných stanovísk termíny „konzervatívny a liberálny“. Patria skôr do profánneho slovníka. Každý kresťan musí vyznávať nemenné a nadčasové pravdy a zároveň byť otvorený „znameniam časov“. Nemyslím si, že sa záverečná správa vymyká z rámca tradičnej vierouky. Sekulárna spoločnosť by mala odolať pokušeniu stavať sa do pozície rozhodcu, ktorý rozhoduje „ktoré krídlo v Cirkvi je silnejšie“. Snaha o jednotu je osobitná charizma Cirkvi. Dobre však chápem aj aktuálne názory, že niektoré oficiálne stanoviská Cirkvi by mohli byť vyjadrené explicitnejšie, či pripomínanie úlohy Petra, ktorý má „posilňovať svojich bratov“ (Lk 22). V súčasnej dobe ideologických stretov a konfúzií je táto úloha pápeža extrémne náročná. Pápež má posilňovať nielen tých, ktorí sú už vo viere silní, ale osobitne tých, ktorí sú slabí. Sv. otec potrebuje v prvom rade to, o čo nás opakovane prosí – naše modlitby. Zaslúži si ich!      

Juraj Jurica