Opis dramatickej situácie  

Utečenecká kríza, ktorá vyvrcholila koncom leta 2015, je de facto pokračovanie pohnutých udalostí v severnej Afrike a na Blízkom východe v posledných rokoch. Udalosti, známe ako tzv. Arabská jar, od konca roku 2010 až doteraz nechali niektoré krajiny tohto regiónu v akomsi mocenskom vákuu a tak sa táto situácia začala v posledných mesiacoch prejavovať naplno. Vojny v Lýbii, Sýrii, ale aj v Iraku pokračujú a ich koniec je v nedohľadne. Reportáže prinášajúce fotografie a zábery na lode preplnené zúboženými utečencami a migranti, ktorí kráčajú do Európy nie v stovkách ale v tisíckach, sú dnes na dennom poriadku. Vyhladovaní, zúbožení, hľadajúci mier, mieria do Európy. Reakcia európskych štátov a jeho obyvateľstva sa líši v závislosti od toho, či sa ich daná kríza týka bytostne alebo iba okrajovo, či je niekto prívrženec pravice alebo ľavice, poprípade či sa zadefinujete skôr ako liberálny než konzervatívny.    

19. augusta nemecký minister vnútra Thomas de Mezier vydal vyhlásenie, že Nemecko tento rok očakáva 800-tisíc migrantov. Situácia sa tak začala dramatizovať, keďže toto číslo predstavuje 4-násobok už aj tak vysokého počtu prijatých migrantov oproti roku 2014. Z Berlína o necelý týždeň, 25. augusta, prišlo ďalšie vyhlásenie týkajúce sa utečencov zo Sýrie. Tí môžu podľa tohto vyhlásenia požiadať o azyl v Nemecku bez ohľadu na to, v ktorej krajine ako prvej vstúpili na územie EÚ. Tento krok znamenal ignorovanie tzv. Dublinskej smernice EÚ, podľa ktorej utečenci majú žiadať o azyl v prvej krajine EÚ do ktorej vstúpia. Takto formulované vyhlásenia chápali státisíce utečencov ako pozvánku prísť do Nemecka resp. na územie spadajúce pod  Schengenskú dohodu. Hneď v ten deň, prekročilo Schengenskú hranicu EÚ medzi Srbskom a Maďarskom 2230 migrantov. Nielen Sýrčanov, ale aj Albáncov, Macedóncov, Kosovčanov. Tisíce ľudí ktorí idú v ústrety budúcnosti, často iba s igelitovou taškou. Celá Európa začala reagovať na vzniknutú krízu. Nemecká kancelárka Angela Merkelová zároveň varovala, že „migrantská kríza nebude vyriešená okamžite a spôsob ako túto situáciu Európa zvládne ju bude formovať na dlhý čas“. Za prvých 9 mesiacov r. 2015 prišlo na územie Európy okolo pol milióna utečencov a pred jej bránami stoja minimálne ďalšie štyri milióny. V médiách sa 11. septembra 2015 objavila správa britského denníka The Independent, podľa ktorej Saudská Arábia reaguje na rastúci počet osôb utekajúcich z Blízkeho východu do západnej Európy ponukou Nemecku, že na jeho území postaví 200 mešít.

Maďarsko začalo na svojej Schengenskej hranici so Srbskom stavať plot. 22. septembra 2015 európski ministri vnútra rozhodli, že 120.000 utečencov si krajiny EÚ medzi sebou rozdelia na základe povinných kvót. Česká republika, Slovensko, Maďarsko a Rumunsko s tým nesúhlasili, Fínsko sa hlasovania zdržalo. Slovensko má podľa týchto kvót prijať na svoje územie 802 utečencov.  23. septembra 2015 bol v Bruseli organizovaný summit európskych krajín počas ktorého prezident Rady Európy Donald Tusk označil situáciu za „bezprecedentnú krízu“. V ten istý deň sa nemecká kancelárka a americký prezident Barak Obama v telefonickom rozhovore zhodli na tom, že „všetky krajiny EÚ musia prijať spravodlivý podiel utečencov“. 23. septembra Maďarsko hlásilo príchod ďalších 10.046 utečencov na jeho územie za jediný deň, a končilo s výstavbou ochranného plota pozdĺž svojich hraníc ktoré sú zároveň zároveň hranicami Schengenu. V piatok 25. septembra dorazilo do Chorvátska ďalších 10.000 utečencov. Sama šéfka nemeckej spolkovej vlády sa pri tejto situácii vyjadrila a uznala, že „dramatickú situáciu v utečeneckých táboroch v Turecku a iných susediacich krajinách aj ona osobne podcenila.“ Zároveň začala volať po lepšom zabezpečení vonkajších hraníc EÚ. V tých dňoch sa popularita Merkelovej v Nemecku v súvislosti s riešením krízy prepadla na najnižšiu úroveň v roku 2015. Popularita maďarského premiéra Viktora Orbána v týchto dňoch dosiahla v Maďarsku ročné maximum. Toľko fakty.  

Reakcie Cirkvi  

Utečenecká kríza je udalosťou s tragickými následkami pre tisícky utečencov, ktorí na svojej ceste trpia a umierajú po stovkách, zároveň je to aj jasná výzva zaujať stanovisko a hľadať riešenia, ktoré v Európe nemajú obdobu.  

Ako sa na to teda díva kresťanstvo? Evanjelium je elokventné. Môžeme si „nevšímať“ vlastný hlad, vlastnú nahotu či vlastný chlad, ale ak je niekto pri nás hladný, nahý či premrznutý, nemôžeme s pomocou otáľať, musíme okamžite konať! Máme pomáhať bez rozdielu. Slová Krista: „bol som hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne“, sú kľúčom od nebeského kráľovstva, lebo: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili" (Mt 25). Sám som mal príležitosť a milosť byť osobne na Námestí Sv. Petra v Ríme a počuť, keď v nedeľu 6. 9. 2015 Svätý Otec František vyzval: „Tvárou v tvár tragédii desaťtisícov utečencov, utekajúcich pred smrťou, vojnou a hladom evanjelium žiada, aby sme boli blížnymi tým najmenším a opusteným.“  Pápež následne vyzval kresťanov ku „konkrétnym krokom“ pri riešení tejto krízy. Okrem iného formuloval pozvanie prijať do každej farnosti jednu utečeneckú rodinu.  

Kardinál Antonio Maria Veglió, prezident Pápežskej rady pre pastoráciu migrantov 17. septembra 2015 počas Medzinárodného sympózia pastorácie migrantov označil reakcie európskych štátov v utečeneckej kríze za – „kolísavé“. Kardinál pri tejto príležitosti pokračoval: „Krajiny EÚ sa stretávajú aby rozhodovali o kvótach na rozdelenie utečencov, ale na ďalší deň menia názor, zatiaľ čo sú medzi nimi iní, ktorí stavajú ploty. Je to delikátna situácia, súhlasím. Ale je zlé, že kontinent, ktorý starne, a je kolískou ľudských práv, rešpektovania ľudskej osoby a kresťanských hodnôt, sa nevie otvoriť riešeniu týchto problémov. Nie je to ľahký problém k vyriešeniu, ale je potrebné viac dobrej vôle.“ Kardinál dodal, že sa robia konkrétne kroky k tomu, aby do riešenia problému boli zapojené všetky európske biskupské konferencie. Počas toho istého sympózia prehovoril aj generálny sekretár Medzinárodnej Charity, Michel Roy. Uzavretie hraníc krajín strednej Európy generálny sekretár vidí ako "normálnu reakciu, danú ochranným inštinktom." Je však potrebné pochopiť, že tieto prúdy ľudí utekajú z Iraku a Sýrie a ich počet sa v najbližších mesiacoch ešte zvýši, pretože v týchto krajinách neexistuje žiadna budúcnosť. Sme povinní ich prijať ," hovorí Roy . "Je zrejmé, že zároveň musíme pracovať pre mier v Sýrii. Ale nikto sa o to nestará, a to je škandál," dodal Michel Roy . "Namiesto toho, aby sa predávali zbrane pre rôzne bojujúce skupiny - povedal generálny sekretár Medzinárodnej Charity - medzinárodné spoločenstvo by malo priviesť k rokovaciemu stolu všetky zúčastnené strany, vrátane prezidenta Asada a zástupcov IS. Mier musí byť priorita" . 

Apoštolská charita a tlačové agentúry 19. septembra prinášajú správu že  farské spoločenstvo sv. Anny vo Vatikáne prijalo 4-člennú sýrsku rodinu. Sýrska rodina pochádza z Damašku a utiekla kvôli vojne. Ďalšia utečenecká rodina bola umiestnená v druhej vatikánskej farnosti, vo farnosti sv. Petra.  

V dňoch 22.-27. septembra 2015 pápež František vykonal apoštolskú cestu do USA a počas jej trvania sa vyjadril aj na adresu utečencov a migrantov.  

Vo Washingtonskom senáte jasne hovoril o „prijatí a dialógu“ pre dosiahnutie spoločného dobra. „Ľud, ktorý má takého ducha, môže prekonať mnoho kríz, napätí a konfliktov, kým bude stále schopný nájsť silu na to, aby išiel vpred a aby tak mohol robiť s dôstojnosťou“, myslí si Sv. Otec. Pápež František je presvedčený, že USA „nesmú opakovať hriechy a chyby minulosti“ pri zaobchádzaní s imigrantmi, mali by odvrhnúť nepriateľstvo voči prisťahovalcom a správať sa k nim ľudsky. Slová pápeža, zdá sa, boli adresované nielen pre USA, ale pre všetky národy. Ešte explicitnejšie je jeho vyjadrenie týkajúce sa utečencov, vyslovené pred Snemovňou reprezentantov vo Washingtone: "Nemali by nás zarážať ich počty, skôr by sme na nich mali pozerať ako na osoby, mali by sme vidieť ich tváre a vypočuť si ich (životné) príbehy, mali by sme sa pokúšať reagovať čo možno najlepšie na ich situáciu. Reagovať spôsobom, ktorý je vždy ľudský, spravodlivý a bratský." Situácia v krajinách, z ktorých ľudia emigrujú, je často naozaj veľmi ťažká. Roky trvajúce vojny, zabíjanie, hlad, znásilňovania, etnické čistky, náboženské vojny. Zničené mestá, dediny i celé krajiny. Nefunkčná infraštruktúra, zbombardované obydlia. Teror, bolesť, beznádej. Jeden príklad z tohto roku za všetky. V polovici apríla 2015 stroskotala loď s utečencami, ktorí sa plavili z Líbye do Talianska. Viac ako 700 ľudí neprežilo, podarilo sa zachrániť len 28 ľudí z celej posádky. 

K čomu nás teda pozval pápež František v prvú septembrovú nedeľu? Sv. Otec hovoril o tých, ktorí „utekajú pred vojnou, hladom, smrťou“. Zjavne sa teda nehovorí o ekonomických emigrantoch, ktorí, zneužijúc situáciu, sa snažia utekať do Európy za vidinou pohodlného života. Nezdá sa, že sa pápež František zastáva masového regrutovania tzv. utečencov, ktorí v skutočnosti pred ničím neutekajú, ale iba hľadajú bezstarostný život. Jeho svätosť nás pozvala „byť blížnymi tým najmenším a opusteným“. Nie sme povinní poskytovať pomoc tomu, kto ju v skutočnosti nepotrebuje, alebo spôsobom, ktorý mu ani nepomôže. Komu ostanú napospas krajiny v ktorých je vojna, ak z nej utečú bojaschopní muži? Takto sa sloboda nezískava. Nebolo by lepšie podporiť ich politicky, vojensky a duchovne tak, aby si svoju vlastnú slobodu vybojovali u nich doma? „Ak migranti utekajú pred hladom, a nedostatkom jedla nebolo by snáď lepšie, i lacnejšie, riešiť ich situáciu priamo v ich krajinách dodávkami potravín a nie nútiť hladného, aby vykorenil svoj život zo svojej zeme a ocitol sa v rukách pašerákov a obchodníkov so smrťou?“ – pýta sa taliansky filozof Antonio Socci. V posledných dňoch vydali nemecké úrady správu, že až tretina migrantov prichádzajúcich do Nemecka klame o svojom pôvode. Obyčajne sa vydávajú za Sýrčanov, aby ich situácia vyzerala kritickejšie. Ďalší zaujímavý údaj je, že podľa Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov až 75% migrantov sú muži, 12% sú ženy a 13% sú deti. Drvivá väčšina migrantov sú mohamedáni. Byť kresťan neznamená byť naivný. Dobré, evanjeliové a morálne najlepšie rozhodnutie je možné urobiť iba po oboznámení sa so všetkými okolnosťami, i jasnom vyslovení všetkých faktov a argumentov. Tým skôr, že sa jedná o najväčšiu utečeneckú krízu od II. svet. vojny, tým skôr, že každé naše rozhodnutie bude mať dopad na situáciu v Európe v najbližších desaťročiach. Je to vynikajúca príležitosť objaviť svoje vlastné Európske korene, kde nechýba pohostinnosť, úcta k životu a rešpekt k ľudským právam. Tieto hodnoty však v najlepších chvíľach Európy vždy kráčali ruka v ruke so schopnosťou reálne hodnotiť situáciu z hľadiska politického, kultúrneho, sociálneho a demografického. Určite nie je na mieste vydieranie veriacich kresťanov a apelovaním na ich morálku zo strany mainstreamových médií. Sú to práve ony ktoré sa hrmotne oháňajú pápežovými výrokmi, avšak iba vtedy, keď im to vyhovuje - pristrihujúc a upravujúc jeho slová tak, ako sa im to páči a iba pre ich vlastnú propagandu. O kresťanské hodnoty im však vôbec nejde. Sú to práve mnohé moderné médiá ktoré pod rúškom slobody dokážu klamať, ale zároveň potláčajú slobodu prejavu preferovaním iba jediného správneho názoru - názoru ich majiteľov a rušením diskusií v médiách.   

Ako hodnotí túto situáciu kresťanská náuka? 

Kresťanská láska nikdy nemôže abdikovať na zdravý rozum a milosrdenstvo, nikdy nemôže byť v protiklade s pravdou. Pozrime sa teda čo hovorí katolícka náuka a morálka v tejto situácii. Existuje akási subordinácia povinnosti pomôcť v jednotlivých konkrétnych životných situáciách. Veľká bieda môjho blížneho ako je zima, hlad, smäd, zaväzuje vo svedomí každého kresťana a núti ho okamžite konať. Nikto však nemôže byť zaviazaný na nemožné. To je stará právna i morálna zásada. Ak sú moje sily a zdroje limitované a požiadavky iných ich presahujú tak, že reálne nie je možné pomôcť všetkým, mám právo sa rozhodnúť, mám právo si vybrať. Prednosť majú tí, ktorí sú mi najbližší. Moja vlastná rodina, moji priatelia, či príslušníci tej istej viery. Ak mám k dispozícii iba 10 chlebov a mám ich rozdeliť medzi 100 ľudí, mám právo sa vo svedomí rozhodnúť komu ich dám. Prijímať v Európskych, tradične kresťanských krajinách v prvom rade kresťanských utečencov je tak legitímny postoj a nikto nemôže nútiť žiadnu európsku krajinu aby sa správala inak.  

Osobitne takýto nátlak nemôžu vyvíjať krajiny, ktoré sa pred ich vlastnými vojenskými zásahmi a bombardovaní v krajinách, odkiaľ utekajú imigranti, absolútne nepýtali na názor krajín ktorým dnes nanucujú vlastné „pravidlá hry“, ako sú kvóty prijatia utečencov, ignorovanie Schengenskej hranice či porušenie Dublinskej smernice. Samotná novodobá história Európy nám dáva jasné dôkazy o tom, ako ťažko sa integrujú do jej spoločnosti moslimskí veriaci, ktorí prichádzajú do Európy z krajín, ktoré sa nepribližujú štandardu dodržiavania ľudských práv a práva tak, ako sú ony chápané v Európskych krajinách. Vznik nového pojmu, ktorý hovorí o vytváraní tzv. „paralelných spoločností“ na území konkrétnych štátov v Európe, je veľmi presný. Ako sa dá ešte hovoriť o tom istom štátnom útvare, ak v ňom neplatia tie isté pravidlá spolužitia rovnako pre všetkých jeho obyvateľov? Ako sa dá hovoriť o kompaktnosti a súdržnosti obyvateľstva, ak v niektorých štvrtiach západoeurópskych veľkomiest ich obyvatelia už uznávajú iba islamské právo šaria? 

V Katechizme Katolíckej cirkvi nájdeme aj toto ustanovenie, čl. 2241: 

„Bohatšie národy sú povinné, nakoľko je to možné, prijať cudzincov, hľadajúcich bezpečnosť a prostriedky na živobytie, ktoré nemôžu nájsť vo svojej pôvodnej vlasti. Verejná moc má dbať na zachovávanie prirodzeného práva, ktoré stavia hosťa pod ochranu tých, čo ho prijímajú.“ Druhá časť článku, hľadajúc rovnováhu v právach a povinnostiach oboch strán, múdro dodáva. „Politické autority môžu vzhľadom na spoločné dobro, za ktoré sú zodpovedné, podriadiť uplatňovanie prisťahovaleckého práva rôznym právnym podmienkam, najmä čo sa týka povinností prisťahovalcov voči krajine, ktorá ich prijala. Prisťahovalec je povinný s vďakou rešpektovať hmotné a duchovné dedičstvo krajiny, ktorá ho prijala, poslúchať jej zákony a prispievať na jej náklady“. Toľko citát z Katechizmu.  

V tomto svetle sa dá pokojne konštatovať, že morálna požiadavka pohostinnosti nemôže zbaviť žiaden národ práva regulovať príchod akéhokoľvek množstva ľudí, ktoré chce na jej územie vstúpiť za každú cenu. O to menej z toho vyplýva povinnosť konkrétneho štátu otvoriť svoje hranice bez rozdielu a komukoľvek. Žiadna rodina by sa tak nikdy nesprávala a nikto by to od nej ani nechcel.  Katechizmus jasne hovorí o prijímaní cudzincov „nakoľko je to možné“. Maďarský premiér Orbán bol vyzvaný Generálnym tajomníkom OSN Pan Ki-munom aby rešpektoval ľudské práva utečencov. Do Maďarska v tomto roku do konca septembra prišlo už viac ako 200-tisíc utečencov.  

Možno by bolo zaujímavé pouvažovať nad ľudskými právami obyvateľov Maďarska, ktorí Viktora Orbána za svojho premiéra zvolili a ktorí sa úplne bez svojej viny ocitli v tejto situácii. Maďarský premiér bol kritizovaný za ochranu maďarských (a európskych!) hraníc, keď postavil na ochranu južnej hranice 175-kilometrový plot. Na pripomenutie, USA má na svojej hranici s Mexikom 3145 kilometrový plot, a niekoľkokrát prísnejšie stráži svoje územie a Španielsko má svoje enklávy Ceutu a Melillu v severnej Afrike obohnané 20 kilometrami  plota. Nezachytili sme žiadne napomenutia o dodržiavaní ľudských práv v týchto západných krajinách.    

Druhý vatikánsky koncil v konštitúcii Gaudium et spes uviedol, že Cirkev „kráča spolu s celým ľudstvom“, a preto sú „radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešných čias, najmä chudobných a všetkých ktorí trpia, zároveň radosťami a nádejami, žalosťami a úzkosťami Kristových učeníkov a niet nič naozaj ľudské, čo by nenašlo ozvenu v ich srdciach“. Je však rovnako vhodné pripomenúť aj prejav pápeža Jána Pavla II. na 4. svetovom kongrese týkajúci sa pastoračnej starostlivosti o migrantov a utečencov z r. 1998 keď povedal, že: “prvým právom človeka je právo žiť vo svojej domovine. Toto právo sa stáva účinným vtedy, keď sa dajú do poriadku a držia pod kontrolou faktory, ktoré ho nútia emigrovať”. Pápež Benedikt XVI. zasa zdôrazňoval, že „ešte pred právom emigrovať má človek právo neemigrovať“, teda právo žiť v takých podmienkach, aby mohol ostať vo svojej krajine, s ktorou je zviazaný kultúrne, historicky, emotívne a ľudsky. Veľmi zaujímavé a nanajvýš aktuálne je v tejto téme učenie pápeža Benedikta XVI., ktorý vo svojej encyklike Caritas in veritate už v roku 2009 uviedol, že „celá Cirkev, celé jej bytie a konanie, keď ohlasuje, slávi a koná v láske, je zamerané na integrálny rozvoj človeka“ a „všeobecná solidarita, ktorá je už skutočnosťou a prináša nám dobrodenie, je zároveň aj povinnosťou“ , pričom spomenul aj milióny mužov a žien, ktoré z rôznych dôvodov zažívajú skúsenosť migrácií. Benedikt XVI. uznáva, že toky migrantov sú javom, ktorý „je prekvapujúci množstvom ľudí, čo sú do neho zapojení, sociálnymi, ekonomickými a kultúrnymi problémami, ktoré vyvoláva, i dramatickými výzvami, pred ktoré stavia národné i medzinárodné spoločenstvá“. V tej istej encyklike zároveň dodáva že „každý migrant je ľudskou osobou, ktorú musia rešpektovať všetci a za každých okolností“. Samotný názov tejto encykliky – „Láska v pravde“ nám môže byť istým sprievodcom pri riešení tejto krízy.  

Posolstvo pápeža Benedikta XVI, vydaného k Svetovému dňu migrantov a utečencov r. 2012 

V duchu tu napísaného je veľmi vhodné sa pozastaviť aj pri Posolstve pápeža Benedikta XVI., ktoré vydal k Svetovému dňu migrantov a utečencov 12. októbra 2012, počas posledného roku svojho pontifikátu. Je veľkým obohatením tejto diskusie a v jeho slovách sú priam prorocké myšlienky. „Viera a nádej predstavujú v srdciach mnohých migrantov v skutočnosti neoddeliteľnú dvojicu, lebo v nich je obsiahnutá túžba po lepšom živote, často spojená so snahou zbaviť sa beznádeje, pokiaľ ide o možnosť vybudovať si lepšiu budúcnosť. Mnohých z nich na ceste oduševňuje hlboká dôvera v to, že Boh neopúšťa svoje stvorenia, a táto útecha im umožňuje lepšie znášať zranenia z vykorenenia a odtrhnutia od domova, možno s tajnou nádejou na budúci návrat do domovskej krajiny.“ Toto konštatovanie je skutočne prelomové, lebo okrem túžby po lepšej budúcnosti uznáva aj zranenia ktoré migranti na sebe nesú po tom, čo boli „vykorenení a odtrhnutí od svojho domova“. Je zaujímavé, že v súčasnom – často propagandistickom - slovníku väčšiny západných médií temer neexistujú slová ako je národ, vlastenectvo, tradícia, rodinné zväzky.  

Akoby migranti prichádzali z úplne iného sveta, bez vlastných kultúrnych väzieb, hodnôt a tradície. Rovnako sú tieto charakteristiky a hodnoty upierané hostiteľským národom. Akoby v zjednotenej Európe už nemali žiadnu hodnotu národy, jazyky, vlastná história, viera. Inak by nebolo možné, že by boli Európania nútení na svoje územie prijímať tisíce ľudí s úplne odlišnými rodinnými, kultúrnymi a hodnotovými tradíciami. Čo vlastne znamená integrácia státisícov moslimov do európskych národov? Vytvorenie demografických celkov – často bez spoločných hodnôt a odlišným (často protirečiacim si) životným štýlom. Veľkomestá západnej Európy so svojimi multikultúrnymi predmestiami sú toho už dostatočným dôkazom. Abstraktný a povrchný humanizmus, ktorý je často iba karikatúrou skutočných ľudských hodnôt, je to, čo pokrytecky hlásajú mnohé dnešné médiá. Vyššie uvedené skutočnosti neznamenajú zbavovanie sa (aj) kresťanskej zodpovednosti za utrpenie ľudí kdekoľvek na svete. Je však nielen naivné, ale vrcholne nezodpovedné ignorovať napr. slová regionálneho koordinátora Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov, ktorý sa 25. sept. 2015 vyjadril, že „neočakáva, že by sa v blízkej dobe spomalil prílev migrantov, ktorí prichádzajú do Európy v počte zhruba osemtisíc denne.“ Naopak, varoval, že môže ísť len o "špičku ľadovca". Zástupca koordinátora humanitárnej pomoci OSN v Iraku Dominik Bartsch zase upozornil, že „do konca tohto roka bude odkázaných na pomoc už okolo desať miliónov Iračanov.“ Pápež Benedikt XVI tiež vytrvalo upozorňoval, že v rozsiahlej oblasti migrácií sa materská starostlivosť Cirkvi prejavuje v rôznych smeroch. Z jednej strany musíme k migráciám pristupovať z pohľadu chudoby a utrpenia, ktoré má nezriedka dramatické a tragické následky. To sú situácie „prvej pomoci“, ktoré testujú naše srdce, našu ľudskosť a našu kresťanskú vieru. Tu sú potrebné a vítané konkrétne prejavy, ktoré riešia mnohé ťažké situácie a ktoré obetavo uskutočňujú jednotlivci i skupiny, združenia dobrovoľníkov a hnutia, farské a diecézne združenia v spolupráci so všetkými ľuďmi dobrej vôle. Na druhej strane však „Cirkev neprehliada ani pozitívne aspekty, možnosti a zdroje, ktoré migrácie prinášajú. V tomto smere sa prijímajú opatrenia umožňujúce integrálne začlenenie migrantov, žiadateľov o azyl a utečencov do nového spoločensko-kultúrneho kontextu, ktoré musí prihliadať aj na ich náboženský rozmer, lebo ten je pre život každej osoby podstatný.“ Elokventne napíše pápež a pokračuje. „Cirkev a rozličné ňou inšpirované organizácie sa vo vzťahu k migrantom a utečencom musia vyvarovať rizika poskytovať len sociálnu pomoc, a majú podporovať skutočnú integráciu, aby boli v spoločnosti všetci aktívnymi členmi, zodpovednými za dobro druhého, a veľkodušne v nej ponúkali svoj originálny príspevok, mali plnoprávne občianstvo a rovnako sa podieľali na právach a povinnostiach, ktoré sú s ním spojené.“ Z uvedeného textu vyplýva, že hneď po tom, čo daná spoločnosť pomohla čo najväčšiemu možnému počtu migrantov v ich núdzi a ťažkostiach, má právo očakávať schopnosť „skutočnej integrácie“, aby práva, ktoré sú na strane migrantov a vytvárajú povinnosti na strane hostiteľskej krajiny boli rovnomerne vyvážené povinnosťami migrantov a právami hostiteľskej krajiny. Toto už nie je iba otázka humanizmu, ale triviálneho fungovania akejkoľvek ľudskej spoločnosti na overených sociálnych a demografických modeloch. V každom prípade má byť každému kresťanovi vlastné vidieť v každej ľudskej osobe, a tým skôr v trpiacom utečencovi, Krista. Nikto nepopiera, že migranti a utečenci môžu byť veľkým prínosom pre hostiteľskú krajinu – svojimi znalosťami, zručnosťami, svedectvom viery. „Každý štát má však zaiste právo regulovať prílev migrantov a robiť politické rozhodnutia na základe všeobecných požiadaviek spoločného dobra, no vždy pritom musí zaistiť, aby bola rešpektovaná dôstojnosť každej ľudskej osoby“, uvádza ďalej pápež vo svojom posolstve z r. 2012. Jeho spomenutie integrácie utečencov pre „spoločné dobro“ t. j. dobro všetkých zúčastnených, si zaslúži osobitnú pozornosť. Tento článok bol dopísaný koncom septembra 2015.  

V posledných dňoch doniesli médiá aj tieto správy: „26. sep. 2015 vstúpilo na územie Maďarska ďalších 9472 nelegálnych migrantov, ktorí väčšinou smerovali do Rakúska.“ 28. sep. 2015 agentúry priniesli správu, že  „pri siedmich operáciách v Stredozemnom mori zachránili celkovo 795 utečencov. Plavili sa na nafukovacích plavidlách, keď sa ešte v líbyjských vodách dostali do ťažkostí, oznámila večer talianska pobrežná stráž.“ Spravodajstvo televízie TA3 30. septembra 2015 informovalo a v titulke na obrazovke uviedlo, že „(európskym) krajinám dochádzajú sily“ a „Nemecko je na pokraji svojich možností“. Na záver uvádzame integrálne znenie záveru Posolstva pápeža Benedikta XVI. z roku 2012: „Namiesto toho, aby išlo o púť povzbudzovanú dôverou, vierou a nádejou, sa migrácie stávajú „kalváriou“ prežitia, kde sa muži a ženy javia skôr ako obete, než ako tí, ktorí sú za toto migračné podujatie zodpovední a sú jeho autormi. Pokým teda existujú migranti, ktorí dosiahnu lepšie postavenie a dôstojnejší život na základe skutočnej integrácie do prostredia, ktoré ich prijalo, sú tiež mnohí takí, ktorí žijú na okraji spoločnosti, často sú zneužívaní a nemajú ani základné ľudské práva, alebo aj takí, ktorých správanie sa stane nebezpečným pre spoločnosť, v ktorej žijú. Cesta integrácie zahŕňa práva a povinnosti, pozornosť a starostlivosť venovanú migrantom, aby mohli viesť slušný život, ale aj rešpekt migrantov voči hodnotám, ktoré ponúka spoločnosť, do ktorej sa začlenili. V tomto smere sa nesmie zabúdať na problém nezákonnej imigrácie, ktorá je pálčivou témou najmä v prípadoch, keď sa stáva zdrojom pre obchod s ľuďmi a ich vykorisťovanie, pričom sú viac ohrozené ženy a deti. Takúto hanebnosť treba rozhodne odsúdiť a potrestať, zatiaľ čo v prípade mnohých imigrantov by mohlo regulovanie migračných tokov – ktoré sa neredukuje len na hermetické uzavretie hraníc, na sprísnenie sankcií proti nezákonným imigrantom a na prijímanie opatrení, ktoré majú odradiť od nových vstupov do krajiny – aspoň obmedziť nebezpečenstvo, že sa stanú obeťami spomínaných obchodov. Preto sú viac ako kedykoľvek predtým potrebné komplexné a multilaterálne zásahy zamerané na rozvoj východiskových krajín, ako aj účinné opatrenia na zamedzenie obchodu s ľuďmi a komplexné programy pre prílev legálnych prisťahovalcov. Potrebná je aj väčšia disponibilita pri uvažovaní o jednotlivých prípadoch, ktoré si vyžadujú zásah z hľadiska humanitárnej ochrany skôr, ako politický azyl. K vhodným zákonom treba pripojiť trpezlivé a trvalé úsilie o formovanie mentality a svedomia.“  

Súčasný Sv. Otec, pápež František počas septembrovej návštevy v USA a sídle OSN veľmi vhodne vo svojom prejave použil klasickú definíciu spravodlivosti – ktorej esenciálnou súčasťou je vôľa dať každému čo mu patrí -  Iustitia est constans et perpetua voluntas ius suum cuique tribuendi. Dať teda každému čo mu patrí, nie dať každému všetko čo si zažiada. Každému - utečencovi i každému Európanovi - dať to, čo mu patrí, je historicky overená spravodlivosť. Pápež zároveň varoval, že pri nedodržaní spravodlivosti sa spojené národy stanú národmi spojenými strachom a nedôverou. Prosme teda Božiu prozreteľnosť, aby sme v sebe našli silu a odvahu k tejto situácii pristupovať s autentickou kresťanskou láskou a a nezabúdali na múdrosť konať vo vernosti pravde!  

                                                                                                         Juraj Jurica