Sv. Karol Boromejský

Podrobnosti

Uverejnené: nedeľa, 30. október 2011, 15:06

Prečítané: 11052x

Sv.Karol Boromejský

S menom sv. Karola Boromejského je spojené úspešné zakončenie Tridentského cirkevného snemu a uvádzanie do života jeho reformných dekrétov. Ba svätý milánsky arcibiskup sa stal vzorom duchovného pastiera, ktorý všetky telesné i duševné sily dáva do služieb svojich veriacich.

Svätý Karol Boromejský pochádzal z významnej lombardskej rodiny. Narodil sa 2. októbra 1538 na otcovskom majetku v mestečku Arone na západnom brehu jazera Lago Maggiore v severnom Taliansku. Keďže bol druhorodeným synom a zdal sa byť súci pre duchovný stav, milánsky arcibiskup ho na otcovo želanie už ako sedemročného prijal do stavu klerikov a o päť rokov neskôr mu dal už aj prvé benefícium. Bol to vtedajší spôsob, ktorý narobil v Cirkvi veľa zla. No v tomto prípade dorastajúci chlapec vyhlásil, že všetok hmotný zisk z benefícia venuje chudobným.

Medzitým však, keď mal Karol deväť rokov, zomrela mu matka, ktorá pochádzala zo známeho rodu Medici. Otec zveril syna do rúk dobrých učiteľov a vychovávateľov v meste Miláne. Roku 1552, teda keď mal 14 rokov, chlapec začal študovať právo na pávijskej univerzite. Skončil ho úspešne o sedem rokov neskôr doktorátom z rímskeho a cirkevného práva. No jeho otec sa nedožil synovej promócie. Zomrel rok predtým.

Krátko po skončení Karolových štúdií, koncom roku 1559, sa stal pápežom jeho ujec (matkin brat) Gianangelo de'Medici, ktorý prijal meno Pius IV. Nový pápež čoskoro po zvolení povolal do Ríma Karola a jeho staršieho brata Federica. A kým staršieho Federica poveril štátnickými úlohami, Karola si podržal pri sebe ako tajomníka a zveril mu viaceré cirkevné funkcie. Medziiným ho v januári 1560 vymenoval za kardinála a krátko nato za administrátora milánskeho arcibiskupstva, ale s povinnosťou ostať v Ríme.

Bol to klasický prípad nepotizmu, ktorý narobil toľko škody v Cirkvi. Ale tentoraz bol jeho výsledok šťastlivý. Mladý pápežov synovec, hoci mal iba 22 rokov a nebol ani vysvätený za kňazs preukázal strýkovi a Cirkvi cenné služby. On mal veľké zásluh na tom, že Pius IV. v januári 1562 znova zvolal prerušený Tridentský koncil a že ho 4. decembra 1563 šťastlivo skončil. On mal tiež zásluh na rýchlom pápežovom schválení koncilových rozhodnutí a na ich bezodkladnom uvádzaní do života.

Citeľnú zmenu v Karolovom živote spôsobila náhla smrť jeho brata Federica v novembri 1562. Najstarší brat zomrel bez mužských potomkov. Karolovi pripadla úloha byť pokračovateľom rodu Za kňaza ešte nebol vysvätený a od ujca pápeža mohol dostať všetky potrebné dišpenzy, aby mohol uzavrieť riadne manželstvo. No Káro rozmýšľal ináč. Videl v bratovej smrti Boží zásah a rozhodol sa zmeniť svoj život. Hoci jeho dovtedajší život bol mravne bezchybný a celkom oddaný cirkevnej službe, predsa bol priveľmi panský, elegantný a s malým záujmom o duchovný život. Odteraz to malo byť inakšie. Ešte v deň bratovej smrti sa po porade so svojím spovedníkom, františkánom, rozhodol, že sa dá vysvätiť za kňaza a že zmení životný štýl. Na kňazskú vysviacku sa pripravoval dôkladnými duchovnými cvičeniami pod vedením jezuitu o. Riberu, ktorého si potom zvolil za duchovného vodcu. Kňažstvo prijal v júli 1563. V decembri toho istého roku bol vysvätený za biskupa. So zmenou života to myslel veľmi vážne. Zriekol sa každej zábavy, ba naopak, viedol život ustavičného odriekania. Pritom si prehlboval teologické vedomosti a cvičil sa v kázaní, ktoré pokladal v dušpastierstve za veľmi dôležité. Pápež sa spočiatku zle pozeral na synovcovu asketickú prísnosť, ktorú pokladal za prehnanú, a obviňoval z nej predovšetkým jezuitov, najmä Karolovho duchovného vodcu. Keď však videl dobré výsledky synovcovej zmeny, začal si ho ešte väčšmi vážiť a i sám kde-čo zmenil vo svojom živote podľa jeho príkladu. Karol Boromejský bol už roku 1560 vymenovaný za administrátora milánskej diecézy a v máji 1564 priamo za milánskeho arcibiskupa. Lenže práce okolo koncilu a úlohy v pápežskej kúrii ho celkom viazali, takže sa vôbec nemohol venovať svojej diecéze. Roku 1564 sa mu však aspoň podarilo nájsť dobrého a vzdelaného kňaza N. Ormaneta z Verony, ktorého vymenoval za generálneho vikára milánskeho arcibiskupstva. Mons. Ormaneto na Karolov podnet hneď po príchode do Milána zvolal diecéznu synodu, založil seminár a začal reformu ženských kláštorov.

Konečne 1. septembra 1565 dovolil pápež Karolovi Boromejskému odísť do Milána, a to v hodnosti nielen arcibiskupa, ale aj pápežského legáta, ktorý môže usporiadať biskupské synody vo svojej cirkevnej provincii, do ktorej patrilo 15 biskupstiev v Lombardsku, Ligúrii a Piemonte. Karol sa však ešte poriadne neusadil na novom mieste a už ho rýchlo volali do Ríma k ťažko chorému pápežovi. Pius IV. zomrel 9. decembra 1565 v náručí svojho synovca. Karol ako kardinál ostal aj na konkláve, v ktorom bol zvolený za pápeža dominikán Michele Ghislieri s menom Pius V. Potom sa už s konečnou platnosťou vrátil do Milána.

Milánske arcibiskupstvo patrilo vždy medzi najväčšie v Cirkvi. Karol Boromejský si uvedomil, že na uspokojivé zvládnutie pastoračnej služby je potrebné aj jej účelné usporiadanie. Preto rozdelil arcibiskupstvo na dvanásť obvodov: šesť v meste a šesť na vidieku. Podľa pastoračných potrieb usporiadal aj farnosti: viaceré neúčelné zrušil a vybudoval nové tam, kde bolo potrebné. Okrem toho sa staral o všetky cirkevné zariadenia, aby dobre plnili svoje poslanie, a keď bolo treba, zakladal nové.

O rozsahu arcibiskupovej starostlivosti si môžeme urobiť aspoň akú-takú predstavu, keď si uvedieme niektoré údaje o vtedajších cirkevných zariadeniach. V posledných rokoch jeho účinkovania malo milánske arcibiskupstvo vyše 750 farností, vyše 2000 diecéznych a 1200 rehoľných kňazov, 1000 rehoľných bratov a 3400 rehoľných sestier, 740 katechetických škôl, 886 nábožných združení (väčšinou bratstvá), 16 útulkov pre chorých, starých, choromyseľných, siroty, žobrákov atď., domovy pre dievčatá a pre ženy, ktoré nežili v rodinách (slobodné dievčatá, vdovy, opustené manželky, dievčatá bez dozoru, kajúcnice i prostitútky, ktoré v domove viedli k usporiadanému spôsobu života), a 24 charitatívnych stredísk, ktoré zaisťovali pomoc takmer stotisíc chudobným.

Tridentský koncil kládol veľký dôraz na výchovu duchovenstva. A to bola aj jedna z prvých starostí Karola Boromejského. Ešte prv ako prišiel do Milána, poveril roku 1564 svojho generálneho vikára, aby založil kňazský seminár. Tak sa aj stalo a v provizórnych podmienkach sa pripravovalo na kňažstvo 34 klerikov. V ďalšom roku bol seminár premiestený do väčšej budovy bývalého kláštora, ktorá sa po viacerých úpravách stala sídlom veľkého milánskeho seminára až do roku 1930.

Karol Boromejský zveril vedenie seminára jezuitom. Mal však dve podmienky, a to, že hlavné slovo v seminári ostáva arcibiskupovi a že nik zo seminaristov nesmie vstúpiť do jezuitskej rehole. Kým s prvou podmienkou neboli ťažkosti, druhá sa ukázala neudržateľná. Niektorí seminaristi sa aj napriek odhováraniu dožadovali prijatia do rehole a ani arcibiskup ani jezuiti nemali právo im to zabrániť. No diecézne duchovenstvo si sťažovalo, že takto odchádzajú k jezuitom práve najlepší kandidáti kňažstva. Karol Boromejský ukončil spor tým, že po pätnástich rokoch (1579) zveril vedenie seminára tzv. Oblátom sv. Ambróza. Bolo to združenie diecéznych kňazov, ktoré bolo celkom k dispozícii arcibiskupovi.

Karol Boromejský založil v Miláne aj tzv. Helvétske kolégium pre švajčiarskych seminaristov a v cirkevnej provincii viacero tzv. malých seminárov pre mladších kandidátov kňažstva. Milánsky arcibiskup nezabúdal ani na všeobecnú kultúru, ktorú chcel sprístupniť aj tým najchudobnejším. V rokoch 1564-68 dal postaviť v Pávii kolégium pre chudobných univerzitných študentov. V Miláne založil univerzitu Brera (otvorená v januári 1572) a podporil založenie viacerých kolégií, vedených poväčšine rehoľníkmi. Popri záujme o duchovenstvo, kultúru a dobročinnosť Karol Boromejský nikdy nezabudol na duševné potreby svojich veriacich. Aby ich čo najlepšie poznal a vyšiel im v ústrety, robil dôkladnú vizitáciu celého arcibiskupstva. Najprv pripravil návštevu každej farnosti prostredníctvom svojho delegáta a niekoľkých vybraných kňazov, medzi ktorými obyčajne boli aj rehoľníci. Kňazi vysvetlili ľudom význam vizitácie a pripravili ich na ňu primeranými pobožnosťami a vysluhovaním sviatostí, najmä sviatosti pokánia. Tiež vyriešili menšie problémy, ktoré spadali do ich kompetencie.

Sama vizitácia sa začínala sprievodom, ktorým vyšli veriaci v ústrety svojmu arcibiskupovi a priviedli ho do kostola, kde bola slávnostná sv. omša. Arcibiskup pri nej kázal a osobne podával Eucharistiu tým, čo mali záujem o sv. prijímanie. Okrem toho udelil birmovancom sviatosť birmovania. Potom venoval veľkú pozornosť stavu farnosti. Zaujímalo ho, ako je vybavený kostol, v akom stave sú bohoslužobné a všetky posvätné predmety, ako sa vykonávajú bohoslužby a pobožnosti a ako sa pri nich správajú veriaci.

Ale Karol Boromejský neobmedzoval kresťanský život iba na kostol. Chcel vedieť, ako sa veriaci správajú aj v každodennom živote: či svätia sviatočné dni a či zachovávajú prikázané pôsty; či sa nevyskytujú prípady konkubinátu, vydierania alebo zbojníctva; či rodičia dobre vychovávajú deti; či sa muži a ženy slušne obliekajú; či veriaci podporujú dobročinnosť; či dobre fungujú charitatívne zariadenia a či je v kláštoroch patričná disciplína a poriadok. Tam, kde bolo treba niečo napraviť, arcibiskup ohľaduplne, ale rozhodne zasiahol. Pritom nepostupoval odmerane, úradne, prostredníctvom druhých. Usiloval sa stretnúť s každým, kto to potreboval, alebo kto prejavil o stretnutie záujem. Takto sa podarilo svedomitému arcipastierovi odstrániť mnohé neporiadky a pozdvihnúť celkovú úroveň jemu zverených veriacich. Ale niektorým sa nepáčila reformátorská horlivosť Karola Boromejského. Tak kanonici istej milánskej kapituly (S. Maria delia Scala) odmietali arcibiskupovu vizitáciu a získali na svoju stranu aj španielskeho miestodržiteľa Milána. Keď arcibiskup nástojil na vizitácii, miestodržiteľ ho obžaloval u pápeža a španielskeho kráľa. No tak pápež ako aj kráľ Filip II. dali za pravdu Karolovi Boromejskému a neposlušní kanonici sa museli podriadiť. Ešte ostrejšia zrážka so španielskym guvernérom vznikla roku 1579 pre karneval, ktorý Milánčania slávili na prvú pôstnu nedeľu. Arcibiskup žiadal, aby sa karnevalové slávnosti skončili už v sobotu. Miestodržiteľ nielenže neustúpil, ale vyhlásil karneval" na každú pôstnu nedeľu. Mnohým ľahkomyseľným Milánčanom sa to páčilo. Vtedy si arcibiskup pokladal za povinnosť čo najrozhodnejšie zasiahnuť a pohrozil ľuďom exkomunikáciou. Ľudia, hoc aj neradi, poslúchli. Guvernéra sa to dotklo; zostavil proti arcibiskupovi sťažnosť, ktorú dal podpísať zástupcom mešťanov a s osobitnou delegáciou ju poslal pápežovi. V tomto prípade išiel k pápežovi aj Karol Boromejský a dosiahol schválenie svojho postupu. V ďalšom roku guvernér znova vyhlásil na pôstne nedele karneval, ale ľudia sa na ňom nezúčastnili, ba ani guvernérove deti. O niekoľko mesiacov guvernér zomrel. Pred smrťou sa zmieril s Cirkvou i s Karolom Boromejským. A od tých čias sa nijaký občiansky predstaviteľ nepostavil proti arcibiskupovi.

Najväčšie nepriateľstvo proti Karolovi Boromejskému neprejavili španielski vládni úradníci, ale členovia rehole "humiliátov". Táto rehoľa bola na úpadku a pápež Pius V. požiadal arcibiskupa, aby ju zreformoval. Mnísi o tom nechceli ani počuť, ba štyria z nich sa dohodli, že arcibiskupa zabijú. Vykonávateľom atentátu sa stal istý fra Girolamo Donato. Ten vystrelil odzadu na Karola Boromejského, keď sa modlil vo svojej kaplnke. Guľka síce prenikla cez arcibiskupove šaty, ale jeho, napodiv, neporanila. Sprisahanci utiekli do Savojska, ale tam ich chytili a popravili. Reholu humiliátov potom pápež zrušil.

Niet pochýb, že Karol Boromejský sa telom i dušou usiloval uskutočniť cirkevnú obnovu, akú požadoval Tridentský koncil. No nechcel, aby sa zachádzalo priďaleko a aby sa pri obrane viery a mravov používali násilné prostriedky. Preto sa roku 1566 celou váhou svojej osobnosti postavil proti uvedeniu španielskej inkvizície do Milána a sám nikdy nepoužíval inkvizičné praktiky. Už sme spomenuli starostlivosť Karola Boromejského o všetkých, čo potrebovali pomoc. Táto jeho praktická kresťanská láska sa veľmi výrazne prejavila pri vypuknutí moru v Miláne v auguste 1576.

Arcibiskup bol v tom čase na pastoračnej vizitácii mimo mesta. Keď sa dozvedel o pohrome, bez meškania sa ponáhľal do Milána. Kým guvernér a iní vysokí úradníci utekali zo zamoreného mesta, arcibiskup chcel byť pri svojich postihnutých veriacich. Pre každý prípad urobil 9. septembra testament, v ktorom poručil celé svoje osobné imanie hlavnej milánskej nemocnici. A potom sa celkom dal do služby chorých a zomierajúcich. Okrem duchovnej služby poskytoval úbožiakom aj hmotnú pomoc, nakoľko mu to jeho možnosti dovoľovali.

Mor si vtedy vyžiadal v Miláne 18 000 obetí. Arcibiskup napriek dlhodobému vypätiu a ustavičnému styku s nakazenými neochorel. No pokladal epidémiu za Boží trest a za vážnu výstrahu do budúcnosti. To iste ovplyvnilo jeho dôrazné vyžadovanie kresťanského poriadku, ako sa to prejavilo napr. v spomenutom karnevalovom spore, ktorý vznikol dva roky po epidémii. Prežitá pohroma poznačila predovšetkým jeho osobný život. Hoci už predtým žil jednoducho a prísne, od roku 1577 s výnimkou veľkých sviatkov jedol iba raz denne, a to chlieb, vodu, ovocie a zeleninu. V jeho duchovnom živote a pobožnostiach zaujala dôležité miesto úcta k ukrižovanému Kristovi.

Na záver životopisu sv. Karola Boromejského možno ešte spomenúť jeho niekoľko ciest mimo arcibiskupstva. Hoci pastierske povinnosti veľkej diecézy ho naplno viazali a aj tridentská reforma žiadala, aby sa duchovní pastieri nezdržovali mimo svojho pôsobiska, keď bol vážny dôvod, Karol Boromejský sa vydal aj na väčšiu cestu. Tak bol štyri razy v Ríme, a to vždy v dôležitých cirkevných záležitostiach. Väčšmi osobné boli jeho štyri cesty do Turína, kde vzdal úctu vzácnej relikvii - "Turínskemu plátnu" podľa sľubu, ktorý urobil počas milánskeho moru.

Niekoľkokrát išiel do Švajčiarska, a to jednak v rámci vizitácie švajčiarskej časti svojho arcibiskupstva a jednak ako apoštolský vizitátor poverený uskutočnením tridentskej reformy v nemeckej časti Švajčiarska. On sa zaslúžil o ustanovenie apoštolskej nunciatúry vo Švajčiarsku a o uvedenie jezuitov a kapucínov do tejto krajiny. So špeciálnym poslaním (najmä ako apoštolský vizitátor) navštívil severotalianske diecézy Cremonu, Bergamo a Bresciu. Roku 1580 sa istý čas zdržal v Castiglione delle Stiviere, kde pripravil na prvé sv. prijímanie dvanásťročného sv. Alojza Gonzagu.

2. októbra 1584 sa arcibiskup a kardinál Karol Boromejský dožil 46 rokov. Bol to zrelý mužský vek, v ktorom mohol spájať životnú energiu so získanou životnou skúsenosťou. Dlhoročné nadmerné zaťaženie zanechalo zreteľné stopy na jeho zdraví, čo však on na sebe nedal znať.

20. októbra sa utiahol do Sacro Monte di Varallo na duchovné cvičenia. Modlitbe venoval šesť hodín denne, niekedy aj celú noc. No zdravotne sa necítil dobre. Napokon ho zachvátila i horúčka. Napriek tomu 28. októbra odcestoval do Ascony vo Švajčiarsku, kde sa zúčastnil na otvorení nového kolégia. Odtiaľ sa vydal na spiatočnú cestu do Milána. Ale cítil sa tak zle, že sa musel zastaviť v jeruzalemskom kláštore v Arone, vo svojom rodnom meste, kde 1. novembra slúžil svoju poslednú sv. omšu. Rozhodol sa pokračovať v ceste. Preto ho uložili na čln a po jazere Lago Maggiore, po rieke Ticino a po kanále Naviglio ho priviezli do arcibiskupského sídla, kde zomrel krátko po príchode 3. novembra večer. Pochovali ho 7. novembra v jednoduchom hrobe pod dlážkou milánskeho dómu, ako si to sám želal. Na poslednej ceste ho odprevadili veľké zástupy veriacich, ktorým slúžil až do konca svojich síl.

Karola Boromejského vyhlásil za svätého pápež Pavol V. roku 1610. O tristo rokov neskôr pápež sv. Pius X. venoval pamiatke veľkého milánskeho arcipastiera osobitnú encykliku Editae saepe. Jeho pamiatku si uctili aj otcovia Druhého vatikánskeho koncilu 4. okt. 1962 osobitnou slávnostnou bohoslužbou pod vedením vtedajšieho milánskeho arcibiskupa (a neskoršieho pápeža) Jána Krst. Montiniho s oslavným príhovorom pápeža Jána XXIII.

Cirkev vidí vo sv. Karolovi Boromejskom nielen veľkého človeka a svätca, ale aj príkladného arcipastiera, ktorý by mal byť vzorom biskupom v ich náročnej cirkevnej službe. Pod menom sv. Karola Boromejského vznikli vo viacerých európskych krajinách rehoľné kongregácie a spolky. Rehoľné sestry "boromejky" mali domy aj na Slovensku.
Sv. Karol Boromejský ako reformátor

Dobrý pastier je vynikajúcim darom pre každé cirkevné spoločenstvo. Každá diecéza so schopným vodcom na svojom čele sa môže cítiť požehnanou a Milánska diecéza v 16. storočí ňou určite bola!

Uplynulo 46 rokov od objavenia Ameriky, 32 rokov od dokončenia Chrámu sv. Petra v Ríme a už 4 roky pracuje na svojom Poslednom súde v Sixtínskej kaplnke Michelangelo, keď sa v Arone 2. októbra 1538 v šľachtickej rodine narodil Karol Boromejský. Jeho životopisné údaje hovoria, že blízko k Bohu mal už od svojho detstva, hoci nie vždy ľahkého. Keď mal 9 rokov, zomrela mu mama a ako 19-ročnému mu zomrel aj otec. Po prvých štúdiách v Miláne odchádza študovať právo do Pavie. Ako zbožný, čnostný a usilovný študent sa stáva vzorom pre svojich vrstovníkov. V roku 1559 po získaní doktorátu z rímskeho i cirkevného práva sa vracia domov pripravovať sa na kňazský stav. Na Petrov stolec sa vtedy dostáva jeho ujo Giovanni Angelo Medici a prijíma meno Pius IV. Sám Karol bol vysvätený na kňaza 17. 7. 1563, a iba rok po tom, sa stáva už ako kardinál milánskym arcibiskupom. Vtedy mal iba 25 rokov. Karol sa stáva biskupom v dobe, keď západná Cirkev bola bolestne poznačená reformáciou. Zürich sa snažil reformovať Zwingli, Ženevu Kalvín, v Augsburgu ríšsky snem vyhlasuje protestantskú konfesiu a Henrich VIII. vzďaľuje Anglicko od Ríma. Karol sa rozhodol, že on zreformuje Miláno.

Karol však, ako poslušný nástroj v Božích rukách veľmi dobre vedel, že má začať v prvom rade reformou seba! Sám dobre vedel, že ani tie najprísnejšie nariadenia nie sú účinné, ak ich nedodržiava sám reformátor. Vyjadrí sa: "Málo by osožili všetky vydané zákony, keď ich my sami nebudeme dodržiavať." Sám mal výnosy z viacerých kláštorov, ktorých sa zriekol. Svätý biskup Karol Boromejský mal pri sebe vždy kňaza, ktorého výslovne poveril, aby ho upozorňoval na chyby. Modlitba, pôsty, rozjímania boli pravidelnou súčasťou jeho života.

Svoju pozornosť potom Karol obrátil na kňazstvo. Kňaz musí vyrastať v ovzduší čnosti a modlitby, dočasne vzdialený od sveta, kde sa má vrátiť zocelený a pripravený slúžiť. Dnes sa v tomto duchu vyučuje v seminároch. Nebolo tomu však takto pred 300 rokmi. Kandidáti na kňazstvo sa museli uspokojiť len so stručnou prípravou pod vedením nejakého miestneho kňaza. Je pochopiteľné, že kňazi s takouto povrchnou duchovnou a intelektuálnou prípravou neskôr zanedbávali svoje povinnosti. Často boli na pohoršenie, a len Prozreteľnosť vie, do akej miery boli aj dôvodom samotnej reformácie. Týmto neprístojnostiam urobil koniec Tridentský koncil, ktorý biskupom nariadil aby vo svojich diecézach zriadili kňazské semináre. Biskupi v Tridente mali pravdu, keď tvrdili, že tento jediný dekrét o zriadení seminárov stačí na to, aby ich námahy boli odmenené. Sv. Karol v decembri 1564 otvára Milánsky seminár v ktorom bývalo 34 klerikov a 14 pátrov jezuitov. Ďalších 100 bohoslovcov navštevovalo školu a dostávalo od svätca stravu a odev. Kardinál Boromejský založil aj menšie semináre mimo Milána - v Somasco, v Castello nad Leccom, v Celane, v Inverigu. S veľkodušnou horlivosťou myslel aj na švajčiarske údolia. V roku 1569 načrtol pre svoje semináre schému pravidiel. Boli jednoduché, ale práve nepatrný rozsah spomenutých pravidiel najlepšie dokazuje vznešenosť ducha, ktorým boli preniknuté. Sám sa vyjadril: "Len tam, kde ideál ochabol, alebo úplne vyhasol sú potrebné predpisy a príkazy, aby duch znovu ožil". Sv. Karolovi patrí vďaka za to, že do seminárov boli zavedené tri prostriedky duchovného povznesenia: rozjímanie, uzavretosť a spytovanie svedomia. Bohoslovci ho mali radi ako svojho otca, lebo on ich miloval ako svojich synov.

"Rozhodol som sa, že reformu začnem s prelátmi", napísal svojmu ujovi Piovi IV. do Ríma, "...bola by to najlepšia cesta. Musíme ísť napred a ľud nás bude tým ľahšie nasledovať". Mesiac po svojom vstupe do Milána zvolal Karol 1. provinciálny koncil, na ktorý pozval 15 sufragánnych biskupov (Karol bol najmladší). Po ňom nasledovalo ďalších 5 koncilov. Okrem toho sv. Karol zorganizoval 11-krát diecéznu synodu. Uznesenia synod sv. Karola Boromejského sú dodnes hodnotným prameňom pre zaistenie disciplíny a vedenie diecéz. Tvoria akoby praktickú príručku pastorálnej teológie pre biskupov. Ešte v 20. storočí v Amerike čerpali z Acta Ecclesiae Mediolanensis. Ochota s akou išlo duchovenstvo za svojim horlivým pastierom, bola taká veľká, že niektorí sa zjednotili v zvláštnom spoločenstve zvanom Obláti sv. Ambróza. Títo kňazi i naďalej žili medzi svetským duchovenstvom, ale rozhodli sa žiť dokonalejším kňazským životom.

Zdá sa že práve z doby sv. Karola pochádza veta že: "Taliansko je fašiangový národ" (t. j. rozpustilý). V samotnom Miláne pod vplyvom rozpustilého života miestnych vladárov dosiahla roztopašnosť ešte vyššiu mieru ako inde. Sv. Karol sa snažil do bohoslužieb vniesť jednoduchosť a odbúrať zbytočný luxus. Celú svoju diecézu prešiel 3-krát. Dnes si asi ani nedokážeme predstaviť s akou námahou to bolo spojené. Jednalo sa o hornatú diecézu 16. storočia, bez ciest. Musíme si taktiež pripomenúť, že mnohé z vidieckych farností sa nachádzali ešte len vo vývojovom štádiu. Duchovná správa vo farnostiach bola zanedbávaná a pristupovanie k sviatostiam bolo veľmi zriedkavé. Samotným kostolom často chýbali krstiteľnice, spovednice. Zlé mravy však boli spôsobené aj nevedomosťou. Vyučovať ľud znamenalo asi toľko, ako mravne ho obrodiť. Prianie koncilových otcov bolo, aby bol vydaný katechizmus. Predsedom komisie ktorá mala katechizmus vypracovať bol sám svätec. Jej plodom bol známy rímsky katechizmus. V Miláne bola potom otvorená Škola kresťanského vyučovania. Sám sv. Karol bol výsledkami nadšený a nunciovi do Španielska napísal: "Tak prospešné je dielo kresťanského vyučovania, že neviem, čo iného by tak blahodarne pôsobilo v mojom biskupstve ako práve ono." Príkladný život sv. Karola bol pre jeho veriacich veľkou pohnútkou k morálnemu životu. Ľudia tak na vlastné oči videli čnostný život svätca. Bolo teda skoro nemožné, aby sa ľud nenechal strhnúť silou príkladu a neprijal reformu, ktorú mu sv. Karol predkladal skôr príkladom ako slovom.

Aj v radoch veriacich vznikali mnohé bratstvá. Významné boli Congregazioni della Caritá, ktoré svätec podporoval. Z túžby nahradiť hlučné svetské slávnosti prejavmi verejného kultu zriaďoval Bratstvá Najsvätejšej Sviatosti Oltárnej. Tieto bratstvá existujú dodnes. Celkový rozkvet zbožnosti bol dielom Sv. Karola. Svätec ho však vo svojej skromnosti pripisoval dobrým vlastnostiam svojho ľudu. Biskupovi z Vercelli Bonomimu, napíše: "Teším sa, že tak ľahko a ochotne prijímajú všetky moje nariadenia".

Sv. Karol Boromejský zomiera roku 1584, iba ako 46-ročný, vyčerpaný prácou pre Milánsku cirkev. Keď v roku 1586 cestoval cez Miláno biskup Antonio žasol nad horlivosťou duchovenstva i nad zbožnosťou milánskeho ľudu. Vo svojej správe do Ríma píše: "Ľud je učenlivý..., najmä vo sviatočných dňoch sa oddáva nábožným cvičeniam, zvlášť v kresťanskej náuke. Videl som malé deti ako zábavne preberali katechizmus a hovorili pri tom veci, ktoré by nedokázal ani dospelý človek". Každý z Božieho ľudu sa môže nechať inšpirovať.

Samotná relikvia Karlovho srdce je v Ríme. Určite je to aj pozvanie pre nás, aby sme zachovávali pravú vieru a nechali sa viesť učením, nádejou a láskou Večného Mesta.

Z reči svätého biskupa Karola na poslednej synode (Acta Ecclesiae Mediolanensis, Mediolani 1599, 1177-1178)

"Uznávam, všetci sme slabí. Ale Pán Boh nám dal prostriedky, ktorými si môžeme ľahko pomôcť, ak chceme. Mám ťa poučiť, ako ti môže stále pribúdať síl, a ak si už bol v chóre sústredený, ako môžeš byť druhý raz pozornejší a tvoja služba Bohu milšia? Počúvaj, čo poviem. Pochopte, bratia, že mužovia Cirkvi nepotrebujú nič tak ako vnútornú modlitbu, ktorá predchádza, sprevádza a nasleduje všetky naše skutky. Ak vysluhuješ sviatosti, brať môj, rozjímaj o tom, čo robíš. Ak sláviš omšu, rozjímaj o tom, čo obetuješ. Ak sa v chóre modlíš žalmy, rozjímaj nad tým, komu a čo hovoríš. Ak vedieš duše, rozjímaj nad tým, akou krvou sú obmyté, a "nech sa" takto "všetko medzi vami deje v láske". Takto všetky tie nespočetné ťažkosti, ktoré každý deň nevyhnutne skusujeme (veď je to náš údel), budeme môcť ľahko prekonať. Takto budeme mať silu porodiť Krista aj v sebe aj v iných."

Nebuďme leniví nasledovať tých, ktorých s takou radosťou oslavujeme!