Stále sa spovedám z tých istých hriechov

Podrobnosti

Uverejnené: utorok, 04. august 2015, 08:32

Prečítané: 11253x

Chodievam pravidelne, každý mesiac na sv. spoveď. Stále sa spovedám z tých istých hriechov. Z toho opakovania som znechutená. Čo s tým?

V duchu cirkevnoprávnych noriem je veriaci povinný sa vyspovedať podľa druhu a počtu zo všetkých ťažkých hriechov a zároveň sa mu odporúča, aby sa spovedal aj zo všedných hriechov (kán. 988 CIC). Každej úprimnej sv. spovedi má predchádzať starostlivé spytovanie svedomia. Dobré a úprimné spytovanie svedomia nám s pomocou Ducha svätého pomôže objaviť kedy sme spáchali ten-ktorý hriech!V príprave na spoveď a v samotnej sv. spovedi sa však nejedná v prvom rade o mechanické „vymenovanie hriechov“, ale skôr o vyznanie momentov kedy sme odmietli Božiu prítomnosť v našom živote. Jedná sa o oľutovanie situácií, keď sme sa takpovediac „hrali na boha, bez Boha“. Je potrebné tak „priložiť sekeru ku koreňom stromov“ (Mt 3, 10). Škrupulózne vymenovať hriechy, bez toho aby sme najprv vyznali ich pôvod, príčiny a ich korene je ako bojovať proti horúčke bez toho aby sme sa zaujímali o jej skutočnú príčinu. Mesačné pristupovanie k sv. spovedi je samo osebe chvályhodné a obyčajne je prejavom duchovnej citlivosti a úprimnosti vo vedení sviatostného života. Hojné Božie milosti ktorých sa takto veriacemu vo sviatosti zmierenia dostáva on sám potom vo svojom živote aj pociťuje. Pravidelné spovedanie sa z tých istých hriechov by nás však nemalo akosi osobitne znechucovať. Tak ako sme z našej vlastnej osobnej povahy náchylní konať určitý druh hriechov, tak máme aj dobré vlastnosti ktoré sa u nás pravidelne prejavujú. Konkrétne dobro i konkrétne zlo ktoré v našom živote konáme sú často prejavom nášho osobného charakteru. Áno, máme naše „pravidelné hriechy“, máme však aj svoje „pravidelné čnosti“ – obe skutočnosti vystihujú našu povahu. Zdá sa, že riešením teda nie je spovedanie sa každý mesiac z „nejakých iných hriechov“, ale skôr snaha minimalizovať moje neresti ktoré mám. Jednoducho snažiť sa nepadnúť tak často, alebo tak hlboko. Iste, ideálne by bolo keby sme sa kvôli absencii hriechov nemuseli vôbec spovedať. Istého svätca sa však na smrteľnej posteli opýtali, či sa už cíti byť svätý. Jeho odpoveď bola: „Ešte nie!“. Samotnú dokonalosť dosiahneme až v nebi, bude to Boží dar. To nie je nič iné, iba pripomenutie si pravdy našej viery, ktorú sme sa učili ako malé deti pred prvým sv. prijímaním - Božia milosť je k spaseniu potrebná. Opakované spovedanie sa z tých istých hriechov nás tak nesmie viesť k malomyseľnosti, ale k pokore, trpezlivosti a dôvere v Božie vykúpenie. Nás samých predsa neznechucuje iba to, že sa máme umývať pravidelne (z tej istej špiny) a potom čo sme sa umyli vieme, že sa opäť zašpiníme (tou istou špinou). Reakcia na naše hriechy tak nesmie byť sklamanie a depresia vidiac našu malú schopnosť sa ich zbaviť, ale pohľad na Boha ktorého láska je vždy pripravená nám pomôcť! Ideálnym spôsobom ako minimalizovať naše hriechy je konanie dobra. Platí tak základné pravidlo - čím viac dobra, tým bude menej zla – nedá sa predsa kýchať aj zívať naraz...

(Uverejnené v Alžbetinom liste)