Juraj Jurica

Som katolík, ale moja snúbenica je evanjelička. Čo na to Cirkev?

Podrobnosti

Uverejnené: streda, 08. február 2017, 12:05

Prečítané: 27999x

Napr. protestanti neuznávajú reálnu prítomnosť Ježiša Krista v Eucharistii, neslúžia Sv. Omšu, nevyznávajú kult svätých, manželstvo pre nich nie je sviatosť, rozvod je teoreticky povolený, pohľad na kult Panny Márie je iný (neveria v Nepoškvrnené počatie, ani panenstvo Božej Matky). Väčšinu sviatostí neuznávajú, a tak sv. spoveď, kňazstvo, pomazanie nemocných ako sviatosti u nich neexistujú, Primát pápeža nevyznávajú, tradícia púti či rehoľného života u protestantov po reforme zanikla. Katolícka stránka v manželstve, ktorá berie vážne svoju vieru, si je však vždy vedomá svojho úprimného prísľubu, že urobí všetko, čo je v jej silách, aby všetky deti boli pokrstené a vychované v Katolíckej cirkvi. O to viac budú chýbať zväzky kresťanskej viery medzi katolíkom a nepokrsteným či neveriacim. Pripomíname, že pre platnosť manželstva v ktorom jedna stránka nie je katolícka, je vždy potrebné overiť, či nekatolícka stránka vstupuje do manželstva s tým, že ho uzatvára navždy (t. j. vylučuje rozvod). Je to o to dôležitejšie, že v civilnej spoločnosti sa rozvod, žiaľ, už stal bežnou vecou a explicitne zakázaný je de facto iba v Katolíckej cirkvi. To isté platí aj pre otázku vernosti v manželstve. Obaja snúbenci musia mať pre samotnú platnosť manželstva explicitný úmysel byť si verný. Osobitná otázka v tomto prípade pojednáva o morálke manželského života. Pre katolíka je neprípustné používať antikoncepciu. S tým však nemusí súhlasiť nekatolícka stránka. Jasný ideologický stret je medzi katolíkom a mohamedánom, keďže v islame sú mnohoženstvo i rozvod povolené a o výchove detí rozhoduje výhradne otec. Všetky tu uvedené riziká spoločného života sú reálne existujúce a ich výsledkom môže byť ľahostajnosť vo viere a jej nepraktizovanie. Keďže takýto manželia majú rozdielne náboženské videnie sveta, následkom môže byť oslabenie samotného manželstva. Je zjavné, že dokonalé spoločenstvo celého života ako manželstvo vidí katolícka náuka je lepšie uskutočniteľné ak sú manželia toho istého náboženstva. Zabráni sa tak riziku existencie prekážky plného duchovného spojenia manželov.Deti v takýchto zväzkoch nie zriedka odmietajú náboženstvo aj otca aj matky. Túto reflexiu chceme ukončiť pripomenutím niektorých všeobecných usmernení ktoré ponúka Cirkev. Sv. otec Ján Pavol II. v exhortácii Familiaris Consortio v čl. 78 uviedol: „Hoci miešané manželstvá medzi katolíkmi a inými pokrstenými kresťanmi majú svoju osobitnú podobu, predsa obsahujú mnohé prvky, ktoré sa oplatí napomáhať a rozvíjať tak pre ich vnútornú hodnotu, ako aj pre prínos, ktorým môžu prispieť k ekumenickému hnutiu. Zvlášť pravdivo sa to prejavuje, ak obaja manželia sú verní svojim náboženským povinnostiam. Spoločný krst a dynamická sila milosti poskytuje manželom takýchto manželstiev základňu a zdôvodnenie pre vyjadrenie vzájomnej jednoty v oblasti mravných a duchovných hodnôt.(...) musia sa urobiť primerané pastoračné opatrenia, zamerané na to, aby sa katolíckej stránke zaistila možnosť chrániť si vieru a právo slobodne ju vyznávať, najmä čo sa týka povinnosti - nakoľko je to možné - dať deti pokrstiť a vychovávať v katolíckej viere. Okrem toho katolícku stránku treba všemožne podporovať, aby v rodinnom prostredí spĺňala úlohu vydávať úprimné svedectvo o katolíckej viere a živote.“ Doplnením tejto náuky je aj čl. 1634 Katechizmu Katolíckej cirkvi: „Rozdielnosť vierovyznania medzi manželmi nie je pre manželstvo neprekonateľnou prekážkou, ak sa im podarí dať dovedna to, čo každý z nich dostal vo svojom spoločenstve, a naučiť sa jeden od druhého spôsob, ako každý z nich žije svoju vernosť Kristovi. Neslobodno však podceňovať ani ťažkosti miešaných manželstiev. Vyplývajú z toho, že odlúčenie kresťanov ešte nie je prekonané. Manželia sa vystavujú nebezpečenstvu, že budú pociťovať drámu rozdelenia kresťanov v samom lone svojej rodiny. Rozdielnosť kultu môže tieto ťažkosti ešte zväčšiť. Rozdielnosti týkajúce sa viery, samo chápanie manželstva, ale aj odlišné náboženské mentality môžu byť v manželstve zdrojom napätí najmä pri výchove detí. Vtedy sa môže vynoriť pokušenie náboženskej ľahostajnosti.“

Je tak veľmi dôležité, aby sa katolíci v tejto otázke ešte viac oboznamovali s učením Cirkvi. Umožní im to lepšie vnímať vzťahy v ktorých plánujú spoločnú budúcnosť v manželstve a vyhnúť sa rizikám a nebezpečenstvám ktoré by mohli neskôr predstavovať ťažko prekonateľné problémy. Takéto situácie veriaci kresťan katolík vníma ako jasné pozvanie na prehĺbenie svojej katolíckej viery - pre vlastné dobro i dobro svojich detí. Výsledkom tak môže byť posilnenie osobnej nábožnosti ale aj napĺňanie túžby Pána Ježiša po zjednotení kresťanov.

Juraj Jurica