Cirkev, Nevesta Kristova, očakáva svojho Ženícha

Podrobnosti: Uverejnené: štvrtok, 01. marec 2012, 12:26; Prečítané: 11231x

Hovoriť o Ježišovi Kristovi ako ženíchovi a Cirkvi ako jeho neveste znamená ísť k úplnej podstate Biblického zjavenia. Vzťahu Boha a človeka.

Starozákonný prorok Ozeáš v 8. stor. pr. Kristom je prvým z prorokov ktorý prichádza s porovnaním manželskej lásky a lásky medzi Bohom a Jeho ľudom.

Prorok vychádzajúc z vlastnej ťažkej manželskej skúsenosti hovorí o srdci, zásnubách, vernosti, žiarlivosti, zvádzaní.

V skutočnosti môžeme povedať, že všetky termíny ktorými sa dá vyjadriť vrúcny a láskyplný vzťah medzi mužom a ženou, Ozeáš pripisuje aj vzťahu medzi Bohom a človekom.

Celá kniha proroka Ozeáša je striedaním sa obrazov vášne, žiarlivosti, ale aj výstrahou pred neverou, výrazmi plnými nehy a sľubu večnej lásky.

Napriek nevere Izraela, je Boh vždy verný. Opäť a opäť vychádza v ústrety svojej nevernej neveste. Boh plánuje opäť získať jej lásku. Ako čítame v 11. kapitole:„Srdce sa vo mne obracia“ (Oz 11, 8).

Téme manželstva a vzťahu ženích-nevesta sa venujú aj iné starozákonné knihy (viď Iz 54 a 62; Jer 2 a 3; Ez 16 a 23, Mal 2; ale aj Rút, Tobiáš či Pieseň piesní).

V Novom Zákone, osobitne v listoch Sv. Pavla sa taktiež ponúka osobný vzťah ktorý preniká celú skúsenosť kresťana. V tomto horizonte obraz Krista - ženích a Cirkvi - nevesty, ponúka vzťah par excellence.

V obrazoch Sv. Pavla je Kristus ženíchom ktorý dal za svoju nevestu Cirkev, svoj život. „Veď horlím za vás Božou horlivosťou. Zasnúbil som vás jednému mužovi; aby som vás odovzdal Kristovi ako čistú pannu.“ (2 Kor 11, 2)

Sv. Pavol pokračuje v liste Efezanom výzvou pre manželov: „Muži, milujte manželky, ako aj Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil očistným kúpeľom vody a slovom, aby si sám pripravil Cirkev slávnu, na ktorej niet škvrny ani vrásky ani ničoho podobného, ale aby bola svätá a nepoškvrnená.“ (Ef 5, 25-27)

Je zaujímavé sledovať, že Kristus za svoju nevestu „zaplatil“, ako to bolo židovským zvykom tzv. mohar. Táto cena však nie je vyjadrená v zlate a striebre, perlách či drahokamoch, touto cenou je On sám! Takto sa Kristus, dávajúc Seba samého za svoju Nevestu neodlučiteľne spája s Cirkvou a tá sa stáva „Jeho Cirkvou“, tak, ako nevesta patrí ženíchovi a ženích neveste.

Záver 5. kapitoly listu Efezanom je v tomto duchu jasný: „Kto miluje svoju manželku, miluje seba samého. Veď nik nikdy nemal v nenávisti svoje telo, ale živí si ho a opatruje, ako aj Kristus Cirkev, lebo sme údmi jeho tela." (Ef 5, 29-30)

Kristus je a ostáva všemohúcim Pánom všetkých mocností pozemských i nebeských – Kráľom neba i zeme. Túto svoju moc však dáva do láskyplnej služby svojej nevesty Cirkvi (Kol 1, 18; 2, 10; Ef 1, 20-23). Stáva sa pre ňu Prameňom milostí a večného života. Prameňom ktorý ju neprestáva napájať a ovlažovať, ktorý ju udržuje a dáva jej rásť (Kol 2, 19; Ef 4, 15-16). Tieto dva koncepty Krista ako Pána i Prameňa života svojej nevesty Cirkvi sú v skutočnosti princípom kristologického titulu Kephalé.

Samotný Kristus, je v nadprirodzenej pozícii vo vzťahu k vesmíru i svetu, ale iba vo vzťahu k Cirkvi, - „Jeho Cirkvi“ - je ako ženích k svojej neveste - aj vo vzťahu intimity.

Iba Cirkev, Jeho nevesta, sa však nachádza v privilegovanej pozícii Jeho úplnej blízkosti. Tento vzťah je tu raz a navždy, je neodvolateľný. Písmo Sväté nás nenecháva na žiadnych pochybnostiach: „Preto muž zanechá otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele. Toto tajomstvo je veľké; ja hovorím o Kristovi a Cirkvi.“ (Ef 5, 31-32)

Neprekvapuje nás teda, že postava Krista – ženícha sa objavuje aj v Evanjeliách. Hlavne v podobenstvách o Kráľovstve (Mt 22, 2; 25, 1; Lk 12, 38).

Podstata živej lásky medzi Kristom a Cirkvou, medzi Ženíchom a Nevestou je ukrytá v tom, čo jeden robí pre druhého. Kristus dáva seba celého – svoje Telo Neveste Cirkvi. Kristus očisťuje svoju Nevestu v krstnom kúpeli, zjavuje sa jej v svojom Slove a živí ju Eucharistiou – na svadobnej hostine.

Kristus je naozajstným Ženíchom, lebo uzavrel naozajstnú a večnú zmluvu. Svojim vtelením raz a navždy v sebe spojil Božskú a ľudskú prirodzenosť. Nevymedzil vzdialenosť medzi sebou a ľudstvom, neukázal aká je veľká vzdialenosť medzi nebom a zemou. Ak už, tak túto vzdialenosť raz a navždy zmazal.

Toto vtelenie, táto večná zmluva prechádza dvoma „áno“. To prvé je „áno“ Božieho Syna svojmu Otcovi a to druhé je „áno“ Panny Márie, Matky Cirkvi: „Keď plnosť času nadišla, jak ženích Cirkvi spanilej vychádzaš z izby zamknutej spod srdca Panny Márie“, poeticky vyjadruje adventný hymnus.

Kristus je ženíchom, ktorý miluje svoju nevestu „až na smrť, až na smrť na kríži“ (Fil 2, 8). Je to tam, na Kalvárii kde je láska medzi Ženíchom a Nevestou spečatená, ba priamo konzumovaná.

Tieto obrazy, ženícha a nevesty nepochybne evokujú tajomstvo osobného vzťahu. Vzťahu vertikálneho, medzi Kristom a každým z nás. Zároveň však vzťahu horizontálneho, medzi všetkými tými ktorý sa podobajú a navzájom k sebe približujú tým, že „...vzývajú meno nášho Pána Ježiša Krista na každom mieste...“ (1 Kor 1, 2). Tak to predsa robí – zaľúbená nevesta! Myslí, sníva a túži po svojom ženíchovi „na každom mieste“. Tento vzťah vertikálno-horizontálny má tvar kríža a je požehnaním pre Nevestu ktorá očakáva svojho Ženícha.

Nech nás to akokoľvek prekvapuje či zaskočí, nech je to akokoľvek vzdialené od našej predstavivosti, je to presne to, čo pre nás Boh pripravil.

Veľmi výstižne sa o tom vyjadruje aj Apoštolská exhortácia Jána Pavla II, Familiaris Consortio v č. 13: „Spoločenstvo medzi Bohom a ľuďmi sa definitívne dovršuje v Ježišovi Kristovi, Ženíchovi, ktorý miluje ľudstvo a dáva sa mu ako Spasiteľ, keď sa spája s ním ako so svojím telom. To on zjavuje pôvodnú pravdu o manželstve, pravdu o "počiatku", a tým, že oslobodzuje človeka od zatvrdlivosti srdca, uschopňuje ho, aby túto pravdu plne uskutočňoval.“

Nevesta Cirkev, ozdobená, vykúpená, bez poškvrny, oslávená, očistená a skrášlená svojim Ženíchom sa mu plná lásky a vďaky slobodne dáva vo vzťahu v akom sú údy k hlave.

Snáď tu môžeme vidieť obraz z ľudskej prehistórie vzťahu prvého ženícha a prvej nevesty, Adama a Evy. Kristus, nepochybne nový Adam a Jeho Nevesta Cirkev ktorí „budú jedným telom“ (Gn 2, 24).

Cirkev tak prechádza týmto svetom, blížiac sa k brehom večnosti, naplnená, ba priamo pretekajúca túžbou po svojom Ženíchovi.

Svätosť nevesty Cirkvi je vidieť v jej snahe nasledovať svojho Ženícha, imitovať Ho, podobať sa Mu, žiť s Ním, žiť pre Neho, očakávať Ho, vychádzať Mu v ústrety! Nevesta Cirkev to robí s plamennou láskou, lebo vie, že jej Ženích „sa neprišiel nechať ňou obsluhovať, ale jej slúžiť“ (Mk 10, 45).

Ženích nikdy neopúšťa svoju Nevestu Cirkev, ale je s ňou stále - po všetky dni až do skončenia sveta (Mt 28, 20). Spojil sa s ňou a spája cez svoje Vtelenie, Eucharistiu. Nevesta kráča, beží v ústrety svojmu Ženíchovi, vediac, že Ženích už kráča s ňou.

Spiritualita ktorá z toho pramení je spiritualita, ktorá hľadá spájanie. Spiritualita jedného tela a jednej duše. Spiritualita prijatia a spiritualita „áno“, vyrieknutá 1000-krát, každý deň.