Diskusia o eutanázii

Podrobnosti: Uverejnené: štvrtok, 26. november 2015, 14:54; Prečítané: 17296x

V polovici novembra som prijal pozvanie na diskusiu o eutanázii. (Pod termínom eutanázia budem pre naše potreby rozumie štátom uzákonené vedomé a dobrovoľné usmrtenie osoby, ktorá sa z dôvodu vážnej, terminálnej choroby prípadne sťaženej aj vysokým vekom, nachádza aj kvôli bolesti v životne hraničnej situácii). Na tento diskusný večer boli ešte pozvaní košický lekár – anesteziológ, pracujúci v oblasti intenzívnej medicíny a liečby kriticky chorých, ktorý nepripúšťa legálnosť eutanázie; filozof – venujúci sa okrem iného bioetike, podporujúci eutanáziu a predmetom jeho záujmu sú aj práva zvierat; právnik – zaoberajúci sa právnymi a medicínskymi otázkami na konci života, taktiež podporujúci eutanáziu; a žena – lekárka, sama trpiaca sklerózou multiplex, sediaca na invalidnom vozíku, ktorá otvorene pre seba žiada a podporuje legalizáciu eutanázie. Jeden z jej hlavných dôvodov bol nedôstojný život v chorobe.

My, diskutéri, sme sedeli na mierne vyvýšenom pódiu v polkruhu a osvetlení divadelnými reflektormi. Oproti mne sedel filozof, vedľa mňa pani doktorka. Diskusia mala porovnať naše názory na tému: „Máme právo na smrť? Rozhodovanie na konci života, eutanázia, asistovaná samovražda“. Večer bol vedený moderátorkou pred plnou sálou s asi 70-80 divákmi, poväčšine študentmi košických vysokých škôl. Vzhľadom na zostavu nás diskutérov sa dala očakávať konfrontácia názorov podporujúcich i odmietajúcich eutanáziu. Prvé slovo dostal filozof. Jedným z jeho prvých výrokov bola jasná požiadavka legalizovania eutanázie. Následne uviedol príklad, v ktorom mal človek, „zo súcitu“ zastreliť iného človeka horiaceho v aute po autohavárii v snahe zbaviť ho bolesti. Aj na tomto extrémnom a výnimočnom príklade demonštroval oprávnenosť zavedenia eutanázie do nášho právneho poriadku. Ďalší diskutér, lekár – anesteziológ, vo svojej prezentácii predstavil metódy a stratégiu eliminácie bolesti pacientov, s ktorými sa stretáva. Počas večera elegantne predstavil pokrok modernej medicíny v sprevádzaní a uľahčovaní prirodzeného zomierania pacientov. Apeloval na nutný rozvoj tzv. paliatívnej starostlivosti, a teda starostlivosti o chorých v terminálnom štádiu zomierania. Taktiež explicitne uviedol, že vo svojej lekárskej praxi vidí, že jeho pacienti sa v bolesti dokážu často stať morálne lepšou bytosťou. Ďalej dostal slovo právnik. Ten sa vo svojej najdlhšej expozícii venoval rozdeleniam medzi eutanáziou a asistovanou samovraždou a ubezpečovaniu, že povolenie eutanázie vraj nebude viesť k jej zneužívaniu, lebo všetko sa dá právne ošetriť a kontrolovať. Nemyslel si, že skutočnosť, že lekári už nebudú iba liečiť, ale už aj usmrcovať, by mala ľudí viesť k poklesu dôvery v lekára. Následne som slovo dostal ja. V kruhu účastníkov diskusie a pred zúčastneným obecenstva som sa snažil z pozície veriaceho človeka racionálne predstaviť neprípustnosť eutanázie.

Moja prezentácia vyzerala nasledovne:

Život človeka je v ľudských dejinách považovaný za niečo posvätné. Náboženstvá vidia život iba ako niečo, čo nám bolo prepožičané a nie ako náš majetok. Židovsko-kresťanská tradícia dokonca nepovažuje ani telo za majetok človeka. Človek si uvedomuje, že existuje posmrtná zodpovednosť a človek sa smrťou neblíži ku koncu, ale k naplneniu. Viera vo večný život je integrálnou súčasťou ľudských dejín. Osobitne zaujímavé môže byť, že vlastne ani neexistuje definícia života, nevieme čo je život. Klasická definícia hovorí, že vivere est viventibus esse , čiže žiť - je byť živý. Zjavne teda hovoríme o niečom, čo ani nemôžeme pochopiť naším rozumom. Samotné morálne dedičstvo zhrnuté v Desatoro Božích prikázaní, jasne hovorí – nezabiješ! Žiadna kresťanská morálka však nehovorí, že máme milovať bolesť. Kto miluje bolesť kvôli nej samej, je blázon. Bolesť sa nevyhľadáva, proti bolesti sa bojuje! Rovnako je však pravda, že bolesť a ťažkosti sú, žiaľ, súčasťou našej pozemskej existencie. Ku koncu ľudského života sa vyskytujú ešte častejšie ako v jeho priebehu. Smrť v nás vyvoláva obavu, aj keď nám Kristus hovorí, že sa nemusíme báť, že máme byť na ňu iba pripravení! Samotná ľudská skúsenosť nám potvrdzuje kresťanskú náuku, že v bolesti sa dá zdokonaliť. Mnoho ľudí si práve ku koncu života a na nemocničnom lôžku dokázalo jasne určiť životné priority a do svojho života prijať najvyššie ľudské hodnoty ako je odpustenie, pokora, či láska.

Súčasným väčšinovým svetonázorom je však v západnej kultúre materialistický (sekulárny) humanizmus. Podľa jeho názorov neexistuje absolútna pravda a je prípustné všetko, čo neobmedzuje práva ostatných ľudí. Ľudský život má podľa tohto svetonázoru hodnotu iba dovtedy, kým ponúka slasť a zábavu. Ak toho nie je viac schopný „nie je dôvod na život“. Katolícka vierouka však ide k samej podstate človeka a hovorí aj o jeho duši, nie len o jeho tele. Najväčšiu radosť a slasť človek prežíva v duchovných sférach. Čo teda hovorí táto morálka o starých, zomierajúcich a ťažko chorých ľuďoch? Je pravda, že nemôžem siahnuť na život, ale nie som ani povinný „za každú cenu“ udržiavať pri živote. Máme právo umožniť prirodzený priebeh zomierania. Mám povinnosť použiť všetky tzv. riadne prostriedky na uzdravenie a starostlivosť o chorého, ale nie som povinný použiť tzv. mimoriadne prostriedky (náročný lekársky zákrok či veľmi drahé lieky). Už Pápež Pius XII sa v r. 1958 vyjadril, že je povolené používať prostriedky na tlmenie bolesti, aj keď ich následkom bude riziko skrátenia života zomierajúceho, za predpokladu, že našim úmyslom nikdy nie je ho zabiť. Samotná pápežská encyklika Jána Pavla II Evangelium Vitae (1995) uvádza, že: „agresívna liečba, strach z ktorej je jeden z argumentov v prospech eutanázie, vôbec nie je morálnou povinnosťou“. Treba rozlišovať medzi eutanáziou a rozhodnutím zrieknuť sa takzvanej úpornej terapie, to jest istých lekárskych zásahov, ktoré prestali byť primerané reálnej situácii chorého, lebo už nie sú úmerné výsledkom, aké možno očakávať, alebo sú aj príliš zaťažujúce pre samého chorého a pre jeho rodinu. V takýchto situáciách, keď je smrť blízka a neodvratná, je možné v zhode so svedomím zriecť sa zákrokov, ktorými by sa dosiahlo len dočasné a bolestné predĺženie života, nemá sa však prerušovať normálna terapia, aká sa v podobných prípadoch vyžaduje (teda vyživovanie a hydratácia).

Ak by bola eutanázia legálna, ostali by v každom jednom prípade stále otvorené a nezodpovedané nasledujúce otázky: Je diagnóza správna?Je prognóza presná?Je to ten správny pacient? Netrpí pacient depresiou, nebol zmätený alebo dementný ? Nevyvíjajú na pacienta nátlak príbuzní? Nebude na pacienta vyvíjať nátlak spoločnosť? Na mieste je tiež hovoriť o tzv. strate dôstojnosti, či tzv. znížení kvality života, teda argumentoch, ktoré používajú podporujúci eutanáziu. Som presvedčený, že nie je nič nedôstojné na tom, že niekto leží v nemocnici, že mu vekom ubúdajú sily, alebo jeho telo je zohavené. Každá chvíľa ľudského života sa dá naplniť láskou. Štrukturálna podstata človeka je – závislosť na iných (nielen deti, či starí)! Na tom nie je nič nedôstojné – to je fakt! Tendencia považovať život za hodný iba do takej miery, do akej je zdrojom príjemností či blahobytu, je prejavom nezrelosti. To, čo robí ľudský život nedôstojný, je pýcha, arogancia, nevera, klamstvo, nikdy nie však choroba či staroba.

Ďalší druh dôvodov proti eutanázii sú právne dôvody. V prípade uzákonenia eutanázie by sa totiž nejednalo o uznanie „práva zomrieť“, ale o - právo zabiť. Štát však nemá žiadne morálne právo dať jednej skupine ľudí (lekárom) právo zbaviť života inú skupinu ľudí (pacientov). Štát má však povinnosť eliminovať dôvody požadujúce eutanáziu! Veľmi dobre formulovaná otázka taktiež znie, či za snahou uzákoniť eutanáziu nie je v skutočnosti iba maskovaná snaha ukryť našu neochotu a neschopnosť stáť pri trpiacej ľudskej bytosti. Odpoveďou na bolesť a trápenie jedného človeka nemá byť smrtiaci koktail, ale starostlivosť a láska všetkých ostatných! V dejinách drvivá väčšina ľudských civilizácií jasne vnímala nebezpečenstvo uzákonenia eutanázie, a preto ju vždy odmietali. Zmenilo sa niečo? Ak áno, tak dôvody pre eutanáziu skôr miznú. Postarať sa o chorých a eliminovať bolesť dokážeme lepšie než kedykoľvek predtým v ľudskej histórii!

Ďalšie obrovské nebezpečenstvo zneužitia legalizácie eutanázie tkvie v jej „ekonomickej príťažlivosti“. Zdravotníctvo je ekonomicky vysoko „stratové“ odvetvie, do ktorého sa štátu nechce investovať, toho sme, žiaľ, svedkami dennodenne. Na jeseň 2010 časopis British Journal of Nursing varoval, že: „ Je tu riziko, že eutanázia začne byť mlčky tolerovaným prostriedkom na „boj“ proti výdavkom v zdravotníctve. Fakt je ten, že chorí a starí ľudia sú veľkou „záťažou“ pre štátny rozpočet, ktorého „vyrovnaná bilancia“ na konci roku ocení akékoľvek „zníženie výdavkov“. Je nepopierateľné, že najlacnejší spôsob ako sa „zbaviť“ akejkoľvek choroby, od nádchy po onkologické ochorenie, je smrtiaca injekcia. Chcem len pripomenúť, že vzhľadom na nízky stav pôrodnosti v západnej spoločnosti bude počet starých (a chorých) ľudí prudko narastať. Otázka dedičov predstavuje osobitné nebezpečenstvo pre starých a chorých ľudí.

Zástancovia eutanázie taktiež radi argumentujú, že ľudia budú slobodní si eutanáziu zvoliť. Nuž, situácia nie je čierno-biela. Ak bude hodnotenie eutanázie morálne indiferentné , a prijať ju či odmietnuť bude „rovnako dobré“, tak potom dôvod „že som príťažou“ bude ľudí nútiť zvoliť si smrť. Spoločnosť začne od chorých ľudí „očakávať“ to, čo „nesebeckí“ chorí ľudia robia! Bude snáď problém presvedčiť starčeka či starenku v domove dôchodcov - ktorí nerozumejú ani tomu, čo majú napísané na obedovom menu – aby „slobodne“ podpísali dokument o svojej eutanázii?

Jeden z hlavných dôvodov žiadostí o eutanáziu zďaleka nie je bolesť, ale - opustenosť. Renomovaný britský lekársky časopis Lancet v decembri r. 2010 varoval pred „epidémiou samoty“ ktorá za v západnej spoločnosti začína medzi ľuďmi šíriť. Samota, opustenosť a nezáujem iných sú hlavné dôvody pre ktoré chcú ľudia opustiť tento svet. Proti všetkým týmto dôvodom však dokážeme bojovať!

Otázka lekárskej profesie a posun v jej vnímaní by mal v prípade prijatia eutanázie devastačný dopad na vzťah lekár - pacient. Zamestnanie lekára sa správne považuje za profesiu. „ Maj vo vážnosti lekára , lebo ho potrebuješ, a veď ho stvoril Najvyšší (na pomoc iným).“ (Sir 38, 1). Správne povzbudzujú Písma. Lekár bol vždy vnímaný ako niekto, kto je vždy pro vita , ako ten, kto je vždy za život a snaží sa človeku pomôcť. Oceňuje sa u lekára „umenie liečiť“ – prijatím eutanázie sa v prípade lekára naraz bude „oceňovať“ aj „umenie zabíjať“, a to v totálnej opozícii k Hippokratovskej tradícii! Slová Hippokratovej prísahy znejúce na promóciách lekárov - „Spôsob svojho života zasvätím podľa vlastných síl a svedomia úžitku chorých a budem ich ochraňovať pred každou krivdou a bezprávím. Ani prosbami sa nedám prinútiť na podanie smrtiaceho lieku, ani sám nikdy na to nedám podnet. Nijakej žene nepodám prostriedok na vyhnanie plodu. Svoj život a svoje umenie vždy budem chrániť v čistote a udržím ich bez akejkoľvek viny.“ – by sa tak zmenili iba na prázdny (a trápny) folklór.

Hodnotenie Katechizmu katolíckej Cirkvi vo svojom čl. 2324 nenecháva žiadneho katolíka na pochybách o závažnosti a neprijateľnosti legalizácie eutanázie: Úmyselná eutanázia je vraždou, nech by boli akékoľvek jej formy a dôvody. Je v závažnom rozpore s dôstojnosťou ľudskej osoby a s úctou k živému Bohu, jej Stvoriteľovi.

Moja prezentácia počas diskusného večera trvala asi 15-20 minút a aj počas nich som cítil, že prizvaný filozof, právnik ani prítomná žena s týmto názorom nesúhlasia. Sám som bol počas mojej prezentácie prerušený pre to, že som per analogiam uvažoval o temer istej možnosti zneužitia uzákonenia eutanázie podobnosťou s úplným uvoľnením zákona o rozvodoch či potratoch ( zákon č. 86 z r. 1950, ktorý prvýkrát umožnil na Slovensku vykonávanie potratov, ich umožňoval iba pri prísnom overení troch skutočností: vážnom ohrození života tehotnej ženy; alebo že by jej spôsobili ťažkú a trvalú poruchu zdravia; alebo že niektorý z rodičov trpí ťažkou dedičnou chorobou – dnes je potrat uskutočnený v podstate na žiadosť ženy, bez nutnosti splniť tieto podmienky ).

Hneď po skončení mojej prezentácie sa prítomný filozof začal ohradzovať, spomínajúc Cirkev, onaniu, kondómy. Musím pripustiť, že som vôbec nechápal ako to súvisí s preberanou témou. Argumentoval tiež, že je pre neho neprípustné dávať dokopy vieru a rozum, vraj si protirečia. Snažil som sa mu pripomenúť, že viera je – vrchol racionalizmu. Človek najviac používa rozum vtedy, keď pripustí, že existujú skutočnosti, ktoré ho presahujú. Ak tým chcel teda pán filozof vyjadriť jeho presvedčenie, že to, čo nemôže pochopiť svojím rozumom neexistuje, deklaroval tým iba úpadok racionalizmu. (Je neuveriteľné čomu všetkému musia veriť tí, ktorí tvrdia, že sú neveriaci). V obecenstve bola prítomná aj iná lekárka, ktorá viac ako 10 rokov pracuje na onkológii. Po diskusnom večeri som sa jej opýtal koľko z jej pacientov ju už požiadalo o smrť, o eutanáziu. Odpovedala mi, že nikto! Je zaujímavé, že o eutanázii temer vždy uvažujú filozofi v teple a pohodlí svojich kancelárií, ale temer nikdy ľudia ležiaci na onkológii... Tí chcú žiť! Situácia začala byť ešte napätejšia, keď mikrofón dostala chorá lekárka, sediaca hneď vedľa mňa. Jej prvá reakcia patrila mne slovami: “Mňa nezaujíma vašich Desatoro Božích prikázaní“. Tiež zaznelo, že žijeme v laickom štáte a Slovensko sa neviaže na žiadne náboženstvo či ideológiu. Celá moja argumentácia túto skutočnosť však maximálne rešpektovala. Bolo pre mňa veľmi ťažké p. doktorke pripomenúť, že Desatoro nie je moje, ale patrí Bohu a je pre celé ľudstvo. V tej chvíli bolo temer nemožné vysvetľovať (čo by snáď mohol pochopiť aj ktokoľvek neveriaci), že spoločnosť, v ktorej sa môže beztrestne kradnúť, klamať, zabíjať a podvádzať, nedodržiavať manželskú vernosť, kde si nemusíme ctiť našich rodičov, - lebo to je čisté Desatoro - takáto spoločnosť skolabuje do 24 hodín. Atmosféra na pódiu bola v tej chvíli (aj pre mňa) napnutá a ja som si jasne uvedomoval že pani lekárka je vo veľmi, veľmi ťažkej situácii. Ja sám neviem ako by som reagoval na jej mieste (!). Sedieť na invalidnom vozíku vo veku 39 rokov by bola obrovská skúška pre kohokoľvek. Nie každý to zvládne. A nikoho týmito riadkami neodsudzujem! Sedieť však viac ako dve hodiny hneď vedľa niekoho kto verejne obhajuje možnosť zabíjania nevinných ľudí bola skúška aj pre mňa. Počas večera za jeden z dôvodov prečo je jej život nedôstojný, p. doktorka uviedla skutočnosť, že sa už nemôže bicyklovať. Naozaj som nevedel ako zareagovať. Počas diskusie som však uviedol iný článok z denníka v ktorom p. doktorka v júni 2015 obhajovala uzákonenie eutanázie. Podľa neho sa istý Jakub J., 26-ročný mladý muž, žijúci v Nemecku, kde „pomáha“ ľuďom pri eutanázii, vyjadril: „ Ľudia sa tešia, keď konečne prídeme, aby zomreli . Je to ako byť členom automotoklubu, či zbierať body v Tescu (...). Ak žiadate čo najskoršiu eutanáziu, zaplatíte jednorazovo 7 000 eur. Ďalšou možnosťou je jednorazový poplatok 2 000 eur, kde tento nárok získavate už po jednom roku .“ Na otázku novinára „Koľkým ľuďom ste už pomohli zomrieť?“, mladý muž odpovedal: „ Spolu ich bolo 198. Dali sme im „zelenú na semafore“.

Môj kamarát na tento článok zareagoval: „Veď to je čistý biznis!“ Ani citácia týchto mrazivých a cynických slov z novinového článku sa p. doktorky, žiaľbohu, nijak nedotkla.

Iná moja známa lekárka pracujúca v Ružomberku na rýchlej zdravotníckej pomoci mi deň pred touto diskusiou napísala: „Podľa mňa krížová cesta počas choroby je naozaj o dobrých rozhodnutiach smerom k večnosti, ku ktorým eutanázia nepatrí...“.

Našu diskusiu v ten večer sledovali aj dve kamery a boli prítomní aj nejakí novinári. Koniec – koncov, p. lekárka už svoj názor v novinách spropagovala. Pri tej všetkej dobrej práci ktorú médiá odvedú, im želám schopnosť ich hlavnú pozornosť zamerať na ľudí ktorí v nemocniciach, domovoch dôchodcov a domácnostiach trpia, bojujú a napriek všetkému chcú žiť. Poukázanie na to, ako im spoločnosť môže pomôcť bude iba ku cti každému novinárovi a úžasná služba životu!

Sám som si počas večera uvedomil, koľkej lásky a starostlivosti sme my, zdraví ľudia dlžní ľuďom, ktorí sú v depresii a ponorení vo svojej chorobe, aby sme im dali jasne pochopiť, že ich milujeme a chceme im sprítomniť Božiu lásku! Ako sa vyjadril C. S. Lewis vo svojej knihe Problém bolesti: „Nikdy som nebol taký hlupák, aby som si predstavoval, že som oprávnený vyučovať mravnej sile a trpezlivosti. Som však presvedčený o tom, že ak sa má znášať bolesť, trocha odvahy pomáha viac než mnoho vedomosti, troška ľudského súcitu viac než mnoho odvahy a najnepatrnejší dotyk Božej lásky viac než toto všetko dohromady.“

Poďme však späť do diskusie. Prítomný právnik sa nás snažil presvedčiť, že v Holandsku, kde je eutanázia legálna sa dôvera k lekárom nezmenšila a podmienky vykonávania eutanázie (rozumej usmrcovania pacientov) sa striktne dodržiavajú. Mňa nepresvedčil! Všetky ostatné zákony sa porušujú, ale tento sa dodržiava? Skôr by som bol privítal jeho zdôvodnenie ako je právne možné uzákoniť eutanáziu, keď právo na život je základným ľudským právom par ecellence a základnými právami a slobodami ukotvenými aj v našej ústave, sa nemôže disponovať. Ani ja a ani diváci odpoveď, žiaľ, nepočuli. Počas večera však so mnou najviac nesúhlasil prítomný filozof a dával to aj patrične najavo. Sám ešte v úvode argumentoval extrémnym príkladom z Anglicka, kde bol „zo súcitu“ zastrelený človeka v horiacom aute po autohavárii. Uviedol to ako dôvod pre legalizáciu eutanázie. Urobiť z tohto jedného extrémneho prípadu univerzálny návod pre eutanáziu vo všetkých nemocniciach predsa nedáva žiaden zmysel! Ale aj takto sa môže šíriť kultúra smrti! Nemal som dostatočnú odvahu a asi by som ani nebol schopný sa ho otvorene opýtať, či by bol on sám, obhajujúci eutanáziu, schopný pripraviť o život tam prítomnú p. lekárku, ktorá „predsa sama chcela zomrieť“... Diskusia s ním bola pre mňa náročná. Podobne to vnímali aj mnohí z prítomných. Nuž, contra principia negantem disputari non potest . Situácia bola trocha smutná! Večer sa chýlil ku koncu a najviac som sa určite našiel v skutočne ľudských postojoch p. doktora, anesteziológa. Usilovne vysvetľoval ako sa dá eliminovať bolesť a podporovať chorých a zomierajúcich svojou prítomnosťou a ľudským citom. Tento prítomný lekár počas nášho stretnutia argumentoval aj presvedčením, že usmrtenie človeka zo súcitu bez jeho/jej žiadosti je trestný čin proti životu podľa Trestného zákona. Rovnako p. doktor pripomenul, že v právnom systéme Slovenskej republiky sa pojem eutanázia uvádza v prílohe č. 4 zákona č. 578/2004 Z. z. „Zdravotnícky pracovník u nevyliečiteľne chorých a zomierajúcich zmieňuje bolesť, rešpektuje ľudskú dôstojnosť, priania pacienta v súlade s právnymi predpismi a zmieňuje utrpenie. Eutanázia a asistovaná samovražda sú neprípustné“. Na poslednú otázku moderátorky – kto má teda na záver možnosť rozhodovať o živote a smrti, som odpovedal, že pacient obklopený tými, ktorí ho milujú a v súlade s Pravdou o sebe, a teda, že náš život patrí Bohu. Diskusia skončila.

Búrlivý priebeh diskusie a ideologické strety sa dali očakávať. Viackrát tu v článku spomínaný filozof, účastník diskusie, prišiel a prekvapujúco placho i nesmelo sa mi ospravedlňoval, že proti mne nič nemá (z jeho zverejneného životopisu sa môžeme dozvedieť, že niekoľko rokov študoval na Pápežskej univerzite Angelicum v Ríme, kde bežne študujú teológiu študenti z celého sveta). K tomu ešte pridal pozvanie, že ak mám dnes večer ešte čas tak môžeme ísť spolu na pivo. Toto bol pre mňa jeden z najsilnejších momentov večera. Na pivo som už v ten večer naozaj nemal chuť. Ešte som sa pokúsil rozlúčiť s p. lekárkou, ktorá sedela na invalidnom vozíčku. Apaticky skonštatovala, že sa naše názory na legalizáciu eutanázie odlišujú. Asi prvýkrát som s ňou v ten večer súhlasil. Nesmelo, ale so všetkou úprimnosťou som jej ponúkol moju pomoc, ak by si v budúcnosti myslela, že by som jej mohol nejako pomôcť. Odmietla. Pomaly som odišiel.

Je dobré, že sa táto diskusia zorganizovala, mali sme možnosť vidieť naše ľudské limity. Mojich vlastných som sa dotýkal počas celého večera! Osobitne by som však ešte chcel na záver týchto riadkov veľmi poďakovať a úprimne povzbudiť lekárov, zdravotné sestry, pracovníkov hospicov či deti milujúce svojich rodičov. Všetkých tých milosrdných Samaritánov ktorí nešetria svoje sily a starým, chorým či ťažko skúšaným ľuďom preukazujú svoju dennodennú starostlivosť a lásku. Často to robia za cenu straty vlastného pohodlia a súkromia. Vedzte, že Vás P. Boh osobitne požehnáva a Vaše dni napĺňa výnimočnými milosťami! Ste to práve vy, ktorí v prvý deň večnosti budete počuť: "Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili." (Mt 25, 40)V posledných dňoch často myslím na všetkých, ktorí sa tejto diskusie zúčastnili. Na tých, ktorí ju zorganizovali, na nás, ktorí sme sa jej aktívne zúčastnili i na všetkých tých – mladých, zdravím prekypujúcich študentov v hľadisku. Nám všetkým (zvlášť p. filozofovi a osobitne pani doktorke na invalidnom vozíčku) želám a vyprosujem „ pokoj, ktorý prevyšuje každú chápavosť , a uchráni naše srdcia a naše mysle v Kristovi Ježišovi “ (Fil 4, 7) a ten dotyk Boha, o ktorom píše C. S. Lewis! Úprimne si želám a modlím sa, nech nás Pán života a smrti sprevádza na našej púti k bráne večnosti, a nech nám dá v tomto mesiaci novembri, mesiaci spomienky na všetkých verných zosnulých, pochopiť, že On sám premohol smrť, „...lebo či žijeme, žijeme Pánovi, či umierame, umierame Pánovi. Či teda žijeme alebo umierame, patríme Pánovi.“! (Rim 14, 8).

Juraj Jurica