Otázka rozvodov a situácia rozvedených v Cirkvi
- Podrobnosti
- Uverejnené: štvrtok, 16. október 2014, 04:18
- Prečítané: 15146x
Manželstvo medzi jedným mužom a jednou ženou je veľkým bohatstvom pre ten istý pár, pre spoločnosť ale aj pre Cirkev, v ktorej takýto zväzok Kristus Pán povýšil medzi pokrstenými na hodnosť sviatosti. V poslednej dekáde sme však boli svedkami nárastu rozvodovosti ktorý kulminoval v uplynulých rokoch. Pred týmto škodlivým fenoménom nie sú imúnne ani kresťanské manželstvá a porovnateľný trend bolo cítiť aj na našom košickom arcibiskupskom súde.
Ako sa k tomu postaviť v našich farnostiach, k čomu nás pozýva vierouka a cirkevnoprávne normy?
Tí ktorým je zverená pastoračná starostlivosť o veriacich majú vedieť, že z lásky k pravde majú dobre rozlišovať rozličné situácie v ktorých sa rozvedení nachádzajú. Je naozaj rozdiel medzi tými, čo sa usilovali zachrániť manželstvo, a boli celkom nespravodlivo opustení, alebo boli z neho vyštvaní (manželom/manželkou, svokrovcami) a tými, čo z vlastnej ťažkej viny manželstvo rozvrátili. Nedá sa vnímať všetkých rozvedených ako jednu homogénnu masu. 
Je veľký rozdiel medzi tými ktorí kvôli rozvodu trpia a sú jeho obeťou a tými ktorí sú s ním spokojní, sami ho zapríčinili a nekladú si žiadne – ani ľudské ani náboženské otázky.
Aká je teda pozícia rozvedených a znovuzosobášených?
„Rozvedení sa nenachádzajú mimo Cirkvi. Samotná Cirkev má rada rozvedených a oni musia cítiť a vidieť túto lásku. Je potrebné aby títo rozvedení manželia pocítili že sú milovaní, prijímaní a že nestoja mimo Cirkvi a nie sú od nej oddelení aj keď nemôžu prijímať sviatosti.“ To sú slová ktoré vyslovil Sv. Otec Benedikt XVI počas Svetového fóra rodín v Bresso. Všetci sme však pozývaní k tomu, aby sme pochopili, že skutočné pochopenie, láska a pravé milosrdenstvo nemôžu byť odtrhnuté od pravdy. Cirkev ktorá musí byť verná Božiemu slovu potvrdzuje, že nemôže uznať za platný nový manželský zväzok veriaceho, ak už raz vstúpil do platného manželstva. Ak sa tak rozvedený opäť civilne zosobáši nachádza sa v situácii ktorá objektívne protirečí Božiemu zákonu. Nemôže tak prijímať sviatosti počas celej doby, kým táto jeho situácia trvá.
V prvom rade je potrebné si uvedomiť, veľké ťažkosti a osobné problémy v ktorých sa rozvedení nachádzajú. Je našou povinnosťou pomôcť im ich kríž niesť a nie im ešte prikladať ďalšie bremená. Aj keď rozvedení a znova zosobášení nemôžu na seba prevziať vo farnosti službu ktorá vyžaduje plnosť svedectva (napr. lektor, akolyta, krstný rodič, tým menej mimoriadny rozdávateľ Sv. prijímania, ap.) je potrebné ich povzbudzovať, aby počúvali Božie slovo, vytrvalo sa modlili, konali skutky lásky a napomáhali podujatiam miestneho spoločenstva v prospech spravodlivosti, vychovávali svoje deti v kresťanskej viere, pestovali ducha kajúcnosti a skutky pokánia, a tak si deň čo deň vyprosovali Božiu milosť. Rovnako sú pozývaní pravidelne sa zúčastňovať Sv. Omše (aby nemožnosť prijímať Eucharistiu nebola dôvodom zanedbávania samotnej Sv. Omše). Cirkev sa má za nich modliť, posilňovať ich, ukázať im, že je milosrdnou Matkou, 
a tak ich udržiavať vo viere a nádeji. Cirkev však nemôže byť obviňovaná z nedostatku milosrdenstva iba pre to, že títo veriaci nemôžu pristupovať k sviatostiam. Cirkev je Matkou veriacich iba do tej miery, do akej ostane nevestou Kristovou, čiže verná Jeho slovu a jeho prikázaniam. Málo, alebo nič by nebolo platné hovoriť o vernosti a nerozlučiteľnosti manželstva, ak by potom veriacim nebolo ponúknuté miesto, kde by manželská láska bola chránená a dala sa žiť v tejto viere. Nie je to teda Cirkev, ktorá sa v prvom rade konfrontuje s rozvedenými a znova zosobášenými, ale je to Kristovo Evanjelium ktoré je nám opäť predkladané.
Je tu však ešte jeden osobitný pastoračný dôvod: ak by sa pripustili títo veriaci k Sv. prijímaniu, ostatní by mohli byť pomýlení a zmätení ohľadne Cirkevnej doktríny týkajúcej sa nerozlučiteľnosti manželstva. O to viac však platí pre duchovných pastierov povinnosť rozvedených veriacich prijímať s láskou, povzbudzujúc ich, aby dôverovali v Božie milosrdenstvo a citlivo a obozretne im odporúčať cesty k obráteniu a účasti na živote Cirkvi. V pastoračnej službe kňaza je potrebné vynaložiť všetko úsilie, aby bolo pochopené, že sa nejedná o ich žiadnu diskrimináciu, ale o úplnú vernosť Kristovej vôli ktorý nám dal a opätovne zveril nerozlučiteľnosť manželstva ako dar Stvoriteľa. Je tak potrebné, aby duchovní pastieri, rovnako ako spoločenstvo veriacich milovali a trpeli spolu s rozvedenými osobami, aby tak mohli aj v tomto ich bremene spoznať Krista.
Zmierenie vo sviatosti pokánia, ktoré otvára cestu k Eucharistii, môže sa udeliť len tým, čo ľutujú, že porušili znamenie zmluvy a vernosti s Kristom a sú úprimne ochotní viesť taký život, ktorý nie je v rozpore s nerozlučiteľnosťou manželstva. To v skutočnosti vyžaduje, aby sa muž a žena, ktorí z vážnych príčin, ako je napríklad výchova detí, nemôžu splniť požiadavku vzájomného rozchodu, zaviazali, že budú žiť v úplnej zdržanlivosti, čiže zdržia sa aktov, ktoré sú manželstvu vlastné. Vzhľadom na to, že skutočnosť že tieto páry sa zdržiavajú aktov ktoré sú vlastné manželom je z povahy veci neverejná, ale skutočnosť že sú rozvedení je vec verejná, môžu pristupovať k sviatostiam iba pod podmienkou, že odstránia možné pohoršenie. Aj v tomto prípade je však k povoleniu pristupovať k sviatostiam potrebné podať žiadosť. Povolenie miestneho biskupa je podmienené tým, že sa pár zaviaže, že bude dodržiavať jeho usmernenia, pokyny a podmienky.
Aká je pozícia veriacich rozvedených ktorí sa opäť nezosobášili?
Rozličné dôvody, napr. vzájomné hádky, úplná neschopnosť otvoriť sa medziosobným vzťahom, ťažký alkoholizmus, vytváranie veľkého nebezpečenstva pre dušu manželského partnera či detí, fyzické i psychické násilie, cudzoložstvo a podobne, môžu, žiaľ, často priviesť platné manželstvá až do nevyliečiteľnej roztržky a krízy. Často sú to práve tieto situácie, ktoré manželov privedú až k rozvodu. Pri overení týchto skutočností udeľuje cirkevné právo v jednotlivých prípadoch možnosť žiť oddelene od manželského partnera a pristupovať k sviatostiam aj rozvedeným veriacim. Je zrejmé, že odluku pri zachovaní manželského zväzku je potrebné pokladať za krajný prostriedok, keď sa každý iný pokus o zmierenie manželov ukázal ako neúspešný. Ak sa veriaci ktorý sa v takejto situácii rozvedie opäť nezosobáši, 
je aj z cirkevnoprávneho hľadiska nutné venovať mu osobitnú pozornosť. Manželská odluka, tak ako je upravená v kán. 1151-1155 CIC mu totiž veľmi často môže umožniť pristupovať k sviatostiam, aj keď je rozvedený. V rovnakej právnej situácii je aj manžel/manželka ktorý bol neprávom opustený. Pri opakovanom uvedomení si, že ich manželstvo je „vec verejná“ pochopíme, že aj títo veriaci potrebujú k pristupovaniu k sviatostiam povolenie kompetentnej autority, miestneho biskupa.
Osobitná pozícia kňazov ktorým je zverená starosť o duše
Pri tejto úvahe teda chceme úprimne poprosiť a dôrazne pozvať kňazov ktorým je zverená starostlivosť o duše a celkom osobitne farárov a správcov farností aby sa aktívne zaujímali o osudy veriacich svojich farností ktorí sú rozvedení a ktorí ešte nestratili svoju vieru, navštevujú kostol ale prestali pristupovať k sviatostiam. Nech ich ako prví kompetentní zástupcovia Cirkvi citlivo, ale aktívne oslovia, prejavia záujem o ich životný príbeh, a duchovne a morálne podporia. Ak následne zistia, že rozvedená stránka po rozvode žije sama a ani si nehľadá nového partnera majú jej ponúknuť možnosť podať žiadosť o povolenie pristupovať k sviatostiam resp. o manželskú odluku. Súčasťou žiadosti, podpísanej samotnou stránkou a adresovanej diecéznemu biskupovi sú nasledujúce dokumenty: krstné listy oboch manželov, cirkevný sobášny list, rozsudok o rozvode ak k nemu už došlo (resp. kópia žiadosti o rozvod), adresa manželského partnera (keďže je potrebné aj jeho vyjadrenie) a iné dokumenty ktoré môžu potvrdiť deklarované skutočnosti (napr. lekárska správa, správa od polície ap.). Takýto spis je adresovaný spolu s hodnotením miestneho farára diecéznemu biskupovi. Miestny ordinár, po prešetrení konkrétneho prípadu vydá rozhodnutie. Pri spolupráci všetkých zainteresovaných môže biskup v horizonte 2-3 mesiacov vydať svoje rozhodnutie. Ukážeme tak osobitnú citlivosť pre ťažké životné situácie našich manželstiev a ponúkneme sviatostnú posilu tým manželom ktorí sa do situácie rozvedených dostali nevinne, ale aj tým ktorí rozvod sami zapríčinili, úprimne to ľutujú ale momentálne nemajú možnosť obnoviť manželské spolužitie. Iste chápeme, že tým ponúkame nutnú sviatostnú posilu veriacim, ktorí často dlhé roky (aj kvôli našej nepozornosti) žijú bez nej.
Právny inštitút manželskej odluky dáva právo žiť oddelene od druhej manželskej stránky. Manželstvo však stále trvá a tak toto povolenie na odluku a prijímanie sviatostí v Cirkvi nevytvára žiadne právo na sobáš s iným partnerom. Preto pri manželskej odluke je údelom oddeleného manželského partnera často samota a iné ťažkosti, najmä ak je nevinný. Vtedy viac ako inokedy má Cirkevné spoločenstvo podporovať takéhoto manžela/manželku, prejaviť mu úctu a solidaritu, pochopenie a konkrétnu pomoc, aby mohol/mohla aj v ťažkej situácii, v akej sa nachádza, zachovať vernosť.
Napokon sú aj takí rozvedení ktorí ostali slobodní, alebo uzavreli nové životné spoločenstvo (napr. z ohľadu na výchovu ich detí) a niekedy sú vo svojom svedomí subjektívne presvedčení, že predchádzajúce manželstvo, už nenapraviteľne rozvrátené, nebolo vlastne nikdy platné. Rovnako takýto manželia majú právo podať si žiadosť o vyhlásenie ich manželstva za neplatné. Osobitne sme sa tomu venovali aj v arcidiecéznom košickom obežníku č. 3/2009.
Kresťanské spoločenstvo sa má vyhnúť tomu aby posudzovalo a odsudzovalo intimitu svedomia rozvedených, ale má sa snažiť preukázať skutočnú a pravdivú pastoračnú starostlivosť vďaka rešpektu, úcte, pomoci a pochopeniu rozvedených manželov. Tak budeme svetlom čias a soľou zeme. Cirkev tak pevne verí a jasne deklaruje, že všetci tí, čo sa vzdialili od Pánovho príkazu a v takom stave aj teraz zotrvávajú, môžu dostať od Boha milosť obrátenia a spásy, ak vytrvajú v modlitbe, pokání a láske.
Juraj Jurica
Rozvody v prešovskom, košickom kraji a na Slovensku (2007-2011)
ZDROJE: Gaudium et spes č 47; Familiaris consortio č. 83-84 (1981); SŠÚ; Pápežská rada pre výklad legislatívnych textov, Communicationes, 32 (2000); Pápežská rada pre rodinu, Teniamo ad esprimere (1997); List biskupom katolíckej cirkvi ohľadne svätého prijímania zo strany rozvedených a znovuzosobášených veriacich (1994); Kódex kánonického práva (1983); Katechizmus katolíckej cirkvi (1992)
