Juraj Jurica

Som katolík, ale moja snúbenica je evanjelička. Čo na to Cirkev?

Podrobnosti: Uverejnené: streda, 08. február 2017, 12:05; Prečítané: 26148x

Niekedy sa stáva, že chlapec a dievča ktorí spolu chodia a následne si plánujú aj manželstvo nie sú tej istej viery. Jeden z páru je katolík, ten druhý je iného vierovyznania.

Na Slovensku sa jedná obyčajne o evanjelika, kalvína či pravoslávneho. Môže však isť aj o inú kresťanskú denomináciu (napr. anglikán či baptista). Taktiež druhá stránka v páre môže byť nepokrstená alebo neveriaca. Poprípade je jedna stránka veriaca, ale nie je pokrstená (obyčajne mohamedán alebo budhista). Je možný pred Cirkvou takýto sobáš? Ak áno, za akých podmienok? Ako to hodnotí Katolícka cirkev? Ak sa ne tieto situácie pozrieme čisto z právneho a liturgického pohľadu tak môžeme konštatovať, že cirkevný sobáš môže byť uzavretý vždy, ak je aspoň jedna stránka katolícka a nikto z nich nie je viazaný žiadnou inou prekážkou (napr. existencia predchádzajúceho manželstva, psychické problémy a pod.). Je však potrebné splniť niekoľko podmienok o ktorých explicitne hovoria ustanovenia v kán. 1186 a 1124 až 1129 Kódexu kánonického práva. V praxi to znamená nasledovné: Ak medzi snúbencami jedna stránka nie je katolícka, vždy potrebujú na uzavretie cirkevného sobáša povolenie od miestneho biskupa. Ak nekatolícka stránka je kresťanská (evanjelik, kalvín, anglikán, pravoslávny atď.) snúbenci toto povolenie potrebujú k dovolenosti sobáša (t. j. sobáš bude platný aj bez tohto povolenia, len je to zakázané sláviť). Ak nekatolícka stránka nie je ani kresťanom (t. j. nie je pokrstená – neveriaci, ale aj mohamedán, budhista a pod.), snúbenci toto povolenie od biskupa potrebujú k platnosti sobáša (inak bude neplatný). Cirkevný kódex v kán. 1125 uvádza, že takéto povolenie k sobášu miestny biskup môže udeliť, ak je na to oprávnený a rozumný dôvod; nemá ho však udeliť, ak nie sú splnené tieto podmienky:1.katolícka stránka má vyhlásiť, že je pripravená odstrániť nebezpečenstvá odpadnutia od viery a má dať úprimný prísľub, že urobí všetko, čo je v jej silách, aby všetky deti boli pokrstené a vychované v katolíckej cirkvi; 2. druhá stránka sa má v pravý čas natoľko oboznámiť s tými prísľubmi, ktoré má dať katolícka stránka, aby bolo zrejmé, že si je naozaj vedomá prísľubu a povinnosti katolíckej stránky; 3. obidve stránky sa majú poučiť o cieľoch a podstatných vlastnostiach manželstva (t. j. musia mať úmysel byť si navzájom verní a úmysel zosobášiť sa navždy), ktoré treba, aby ani jeden z uzavierajúcich nevylučoval.

Z toho čo tu bolo uvedené je zrejmé, že Katolícka cirkev si jasne uvedomuje aj ľudský rozmer manželstva a požehnáva aj manželstvá v ktorých jedna stránka nie je katolícka. Ľudská skúsenosť nám hovorí, že samotná skutočnosť, že ak obaja sú pokrstení katolíci ešte samo osebe nezaručuje, že ich manželstvo bude šťastné a vydarené. Manželstvo kde je napríklad jeden katolík a druhý evanjelik nepochybne môže byť vďaka ich vzájomnej úcte naplnené Božím požehnaním a takáto rodina môže byť svojou láskou a súdržnosťou príkladom pre mnohých! Práve tak nám však tá istá ľudská a cirkevná skúsenosť hovorí, že oboch manželov nebude spájať niečo, čo je v živote úprimne veriaceho človeka najdôležitejšie – viera. V tom čo je človeku najvzácnejšie tak ostane každý z manželov osamotený. Dá sa očakávať, že v náboženskej oblasti budú medzi manželmi chýbať zväzky a jednota, ktorá pri pároch s rovnakým vierovyznaním nechýba. Súčasní predstavitelia cirkví nie sú zodpovední za bolestné rozdelenie kresťanov, ale sami sme obeťami našich historických slabostí. Každá cirkev si pochopiteľne stráži a chráni svoju vieru a chce ju predať ďalším generáciám. V tomto sa Katolícka cirkev neodlišuje od žiadnej inej cirkvi. Katolícka cirkev teda, logicky, takýto vzťah v ktorom nie sú obaja katolíci, vníma z duchovného hľadiska ako potenciálne rizikový. Celkom určite si takýto manželia môžu ľudsky rozumieť. Ich manželské spolužitie naplnené úprimnou láskou môže veľmi dobre fungovať po kultúrnej, intímnej, spoločenskej či ekonomickej stránke. O tom nie sú žiadne pochybnosti! Vydarené kresťanské spolužitie napríklad v manželstve katolíka a evanjelika môže byť nádherným príkladom ekumenizmu a skutočnej snahy o zmierenie rozdelených kresťanov. V takomto manželstve je potrebné rešpektovať náboženskú slobodu nekatolíka, ale práve tak byť obozretný čo sa týka duchovného života katolíka. „Manželia sa však vystavujú nebezpečenstvu, že budú pociťovať drámu rozdelenia kresťanov v samom lone svojej rodiny.“ (viď KKC č. 1634)Z lásky k pravde je teda povinnosťou Cirkvi svojich synov a dcéry upozorniť, že zároveň stoja pred veľkou duchovnou výzvou. Katolícky snúbenec (či katolícka snúbenica) si musí pred sobášom jasne uvedomiť, že bude svoju katolícku vieru prežívať v manželstve sám. Rovnako bude katolícka stránka odkázaná sama na seba pri náboženskej výchove detí (napr. katolícka mama pôjde s deťmi v nedeľu do katolíckeho kostola, kým evanjelický otec pôjde do ich kostola, alebo ak je neveriaci tak jednoducho do kostola nepôjde). Už vzťah katolíka a protestanta (evanjelik, kalvín, anglikán, baptista...) vytvára situáciu pre iné vnímanie kresťanstva. Napriek tomu, že ich spája viera v božstvo Ježiša Krista, v Najsvätejšiu trojicu, či večný život, sú tu veci ktoré katolíka a protestanta odlišujú.

Napr. protestanti neuznávajú reálnu prítomnosť Ježiša Krista v Eucharistii, neslúžia Sv. Omšu, nevyznávajú kult svätých, manželstvo pre nich nie je sviatosť, rozvod je teoreticky povolený, pohľad na kult Panny Márie je iný (neveria v Nepoškvrnené počatie, ani panenstvo Božej Matky). Väčšinu sviatostí neuznávajú, a tak sv. spoveď, kňazstvo, pomazanie nemocných ako sviatosti u nich neexistujú, Primát pápeža nevyznávajú, tradícia púti či rehoľného života u protestantov po reforme zanikla. Katolícka stránka v manželstve, ktorá berie vážne svoju vieru, si je však vždy vedomá svojho úprimného prísľubu, že urobí všetko, čo je v jej silách, aby všetky deti boli pokrstené a vychované v Katolíckej cirkvi. O to viac budú chýbať zväzky kresťanskej viery medzi katolíkom a nepokrsteným či neveriacim. Pripomíname, že pre platnosť manželstva v ktorom jedna stránka nie je katolícka, je vždy potrebné overiť, či nekatolícka stránka vstupuje do manželstva s tým, že ho uzatvára navždy (t. j. vylučuje rozvod). Je to o to dôležitejšie, že v civilnej spoločnosti sa rozvod, žiaľ, už stal bežnou vecou a explicitne zakázaný je de facto iba v Katolíckej cirkvi. To isté platí aj pre otázku vernosti v manželstve. Obaja snúbenci musia mať pre samotnú platnosť manželstva explicitný úmysel byť si verný. Osobitná otázka v tomto prípade pojednáva o morálke manželského života. Pre katolíka je neprípustné používať antikoncepciu. S tým však nemusí súhlasiť nekatolícka stránka. Jasný ideologický stret je medzi katolíkom a mohamedánom, keďže v islame sú mnohoženstvo i rozvod povolené a o výchove detí rozhoduje výhradne otec. Všetky tu uvedené riziká spoločného života sú reálne existujúce a ich výsledkom môže byť ľahostajnosť vo viere a jej nepraktizovanie. Keďže takýto manželia majú rozdielne náboženské videnie sveta, následkom môže byť oslabenie samotného manželstva. Je zjavné, že dokonalé spoločenstvo celého života ako manželstvo vidí katolícka náuka je lepšie uskutočniteľné ak sú manželia toho istého náboženstva. Zabráni sa tak riziku existencie prekážky plného duchovného spojenia manželov.Deti v takýchto zväzkoch nie zriedka odmietajú náboženstvo aj otca aj matky. Túto reflexiu chceme ukončiť pripomenutím niektorých všeobecných usmernení ktoré ponúka Cirkev. Sv. otec Ján Pavol II. v exhortácii Familiaris Consortio v čl. 78 uviedol: „Hoci miešané manželstvá medzi katolíkmi a inými pokrstenými kresťanmi majú svoju osobitnú podobu, predsa obsahujú mnohé prvky, ktoré sa oplatí napomáhať a rozvíjať tak pre ich vnútornú hodnotu, ako aj pre prínos, ktorým môžu prispieť k ekumenickému hnutiu. Zvlášť pravdivo sa to prejavuje, ak obaja manželia sú verní svojim náboženským povinnostiam. Spoločný krst a dynamická sila milosti poskytuje manželom takýchto manželstiev základňu a zdôvodnenie pre vyjadrenie vzájomnej jednoty v oblasti mravných a duchovných hodnôt.(...) musia sa urobiť primerané pastoračné opatrenia, zamerané na to, aby sa katolíckej stránke zaistila možnosť chrániť si vieru a právo slobodne ju vyznávať, najmä čo sa týka povinnosti - nakoľko je to možné - dať deti pokrstiť a vychovávať v katolíckej viere. Okrem toho katolícku stránku treba všemožne podporovať, aby v rodinnom prostredí spĺňala úlohu vydávať úprimné svedectvo o katolíckej viere a živote.“ Doplnením tejto náuky je aj čl. 1634 Katechizmu Katolíckej cirkvi: „Rozdielnosť vierovyznania medzi manželmi nie je pre manželstvo neprekonateľnou prekážkou, ak sa im podarí dať dovedna to, čo každý z nich dostal vo svojom spoločenstve, a naučiť sa jeden od druhého spôsob, ako každý z nich žije svoju vernosť Kristovi. Neslobodno však podceňovať ani ťažkosti miešaných manželstiev. Vyplývajú z toho, že odlúčenie kresťanov ešte nie je prekonané. Manželia sa vystavujú nebezpečenstvu, že budú pociťovať drámu rozdelenia kresťanov v samom lone svojej rodiny. Rozdielnosť kultu môže tieto ťažkosti ešte zväčšiť. Rozdielnosti týkajúce sa viery, samo chápanie manželstva, ale aj odlišné náboženské mentality môžu byť v manželstve zdrojom napätí najmä pri výchove detí. Vtedy sa môže vynoriť pokušenie náboženskej ľahostajnosti.“

Je tak veľmi dôležité, aby sa katolíci v tejto otázke ešte viac oboznamovali s učením Cirkvi. Umožní im to lepšie vnímať vzťahy v ktorých plánujú spoločnú budúcnosť v manželstve a vyhnúť sa rizikám a nebezpečenstvám ktoré by mohli neskôr predstavovať ťažko prekonateľné problémy. Takéto situácie veriaci kresťan katolík vníma ako jasné pozvanie na prehĺbenie svojej katolíckej viery - pre vlastné dobro i dobro svojich detí. Výsledkom tak môže byť posilnenie osobnej nábožnosti ale aj napĺňanie túžby Pána Ježiša po zjednotení kresťanov.

Juraj Jurica